Keď oceán stretne pevninu

83.Kapitola

Tak, ako začať? Ospravedlnením, že dlho nebola kapitola? Možno aj áno. Popravde ma to mrzí, ale...akosi som sa k písaniu prinútiť nevedela. Nápady boli, ale chuť do toho celého akosi chýbala. Slová sa mi do viet skladali neskutočne ťažko a tak som to radšej nesilila. Hádam som tým nikoho moc nenahnevala...a ak áno, nič sa nedá robiť :/  

A ešte...ďakujem každému za komentár pri poslednej časti. Veľmi si vážim vaše milé a povzbudivé slová. Viem, neodpísala som, ale v tom má svoju vinu wattpad, ktorý mi proste odpoveď na komentár nikdy neodoslal. Ale všetky vaše názory a ohlasy som si prečítala a veľmi za ne ďakujem ❤ 

Hádam sa bude nová časť páčiť aj napriek dlhšej pauze :)  

-Clara-

Chvíľu som len bez pohybu stála a pozerala na neho, neschopná uveriť, že je skutočne tu. Povedal, že príde, ale doteraz som si myslela, že si robil žarty. Zjavne ale nie. Videla som na vlastné oči, ako sa pobral ku mne, ak už ja som nebola schopná sa pohnúť a podísť k nemu. Pozorne som ho sledovala, vyhýbala som sa očnému kontaktu, ale to asi nebola šťastná voľba. Chcela som predsa vidieť jeho oči. A rovnako som ho chcela aj objať. No zdržala som sa. Nemohla som predsa objať vraha môjho brata.

„Ahoj," dostal zo seba potichu a neisto. Pomaly som zodvihla hlavu, no moment, keď sa nám stretli pohľady... Bolo to ako presne mierená rana do brucha. Ako dýka do srdca od niekoho, na koho som sa ani napriek všetkému nedokázala hnevať tak, ako by si zaslúžil. „Môžem?" Nechápavo som pokývala hlavou, ale keď pristúpil ešte bližšie a objal ma, pochopila som, čo myslel. A hoci som ho mala od seba čo najrýchlejšie odsotiť, neurobila som to. Ruky som nechala spustené povedľa tela, ale zato som si oprela hlavu o jeho hruď. Sťažka som nabrala do pľúc ľadový vzduch a plne si uvedomujúc vážnosť situácie, som privrela oči.

„Prečo si dopekla tu?"

„Chýbala si mi a chcel som ťa ešte vidieť." Pokývala som hlavou. Nie, to takto byť nemalo. My dvaja sme sa už nikdy nemali vidieť. Nikdy. „Viem, že pravdepodobne nie si z mojej prítomnosti nadšená." Pomaly som sa od neho odtiahla, pritom som mu však pozrela do tváre. Až vtedy som si popravde všimla, že má o niečo iné vlasy, ako minule.

„Čo tá blond na vrchu?"

„Prehral som stávku," povedal, prehrabávajúc si ich pravou rukou. „Môže mi to byť vlastne jedno. Keby nie je zima, radšej si ich celé oholím."

„To nerob." Vážne som sa na neho zahľadela, neschopná rozhodnúť sa, či tie jeho vlasy vyzerajú zle, alebo veľmi zle. Mohol s tým niečo urobiť, než prišiel. „Kým boli celé čierne, boli krásne." Kývla som mu hlavou, aby sme sa pohli a nestáli tu ako párik nešťastníkov. Akurát som nemala poňatia, kam pôjdeme. Brooke je na izbe, takže tam ho priviesť veľmi nemôžem. A mne sa zas vonku byť nechcelo. Bola som unavená a chcela som si akurát tak ľahnúť a do zajtra ani nevstať.

„Kam mierime?"

„Ja späť na internát a ty choď kam myslíš. Dnes s tebou nezvládnem byť." Bola som rada, že mi sily stačili na angličtinu. Veľmi som však na výber nemala. Ja som síce o poznámky záujem nemala, ale Brooke ich určite ocení. „Možno zajtra, ale nič nesľubujem." Pozrela som na neho ponad plece, ale nezdalo sa, žeby ním moje slová pohli. Len kráčal kúsok za mnou a mlčky pozeral pred seba.

Neviem, čo si mohol od tohto celého sľubovať, ale ja by som rozhodne nemala mať výčitky, že sa ním nechcem zaoberať. Musím myslieť hlavne na seba. Tak to bude najlepšie. Preto som aj pridala do kroku, aby so bola na internáte čím skôr. Keď som mu volala, nemyslela som, že skutočne príde. Chcela som ho síce vidieť, ale keď bol zrazu tu...mala som veľmi zmiešané pocity. Až priveľmi, povedala by som.