Keď oceán stretne pevninu

33.Kapitola

-Clara-

„Dávaj pozor," povedal Roderick, pričom ma vzal za pravú ruku, zjavne aby si bol istý, že nespadnem. S vďačným úsmevom som sa za ním obzrela, pričom som ale musela dávať pozor, aby mi Orion nevyskočil od nadšenia z náruče. Chcela som ho ušetriť toho, aby behal vo vode, ale zjavne moju pomoc neocenil. Aspoň ja som teda mala ten pocit. „Aj mi povieš, kam ideme?"

„Netuším. Proste za nosom." Keďže Brooke som so sebou von nevytiahla, Roderick bol ten, ktorý mi robil spoločníka. Chcela som ísť napokon vlastne sama, iba s Orionom, ale...keď sme do seba nabehli pred internátom, neohla som odolať. Bola to lákavá myšlienka, hlavne ak som na ňom videla, že nie je vo svojej koži. Možno ho moja bláznivá nálada rozveselí.

„Výborne, akurát dúfam, že potom trafíme aj späť."

„Neboj sa." Pešo sme vyšli von za mesto, chvíľu sme kráčali popri rušnej ceste a potom sa rozhodli vojsť do lesa. Netušila som, na čo tam môžeme naraziť, ale veľmi ma to lákalo. Hlavne, ak tam bol prísľub nejakých zaujímavých fotiek. Nešli sme vlastne ani tak dlho a narazili na akýsi potok, cez ktorý sme sa ale v pohode mohli dostať. Držiac sa za ruky sme prechádzali kameňmi, ktoré boli síce mokré a šmykľavé, ale rozhodne to bolo lepšie, ako kráčať vo vode. „Nejako sa určite dostaneme aj späť."

Počasie bolo dosť hnusné, ale mne to samozrejme nevadilo. Zamračená obloha, zima a tenká vrstva hmly ešte od rána pre mňa vytvorili to najdokonalejšie prostredie. A hlavne, ak sme k tomu celému pridali krásne lesy čarovného Oregonu. A aj moju spoločnosť. Videla som to na naozaj pekné poobede, ktoré mi možno pomôže. Ani poslednú noc som toho moc nenaspala, ale už som únava začínala pociťovať. Na druhej strane som však stále bola plná energie a skoro celú prednášku som nezavrela ústa. Zjavne preto so mnou Brooke nikam nešla. Mala ma už plné zuby.

„Som rád, že moju šiltovku tak hrdo nosíš."

„Samozrejme, že nosím," odvetila som s úsmevom a zišla z posledného kameňa. To bol zároveň aj moment, kedy som sa za ním už mohla obzrieť bez toho, aby som sa bála pádu do potoka. „Ak by si chcel, môžem ti ju vrátiť."

„Nie, nie. Tebe pristane viac." Ani som vlastne nemusela premýšľať, či si ju vezmem. Išlo to akosi automaticky. Ako som si brala zrkadlovku zo stola, schmatla som aj šiltovku a proste išla. K sivej koženej bunde, bielej mikine a tmavozeleným nohaviciam sa dokonale hodila. Aspoň vniesla svojimi farebnými kvetmi trocha veselosti do toho pochmúrneho, no predsa krásneho počasia. „Skoro som prišiel bez nej. Pár dní pred odletom sa mi niekam zapatrošila, ale napokon ju Cory našiel u seba v aute. Zjavne by som sa mu mal poďakovať."

„Dúfam, že už ste si to medzi sebou vysvetlili." Doteraz som sa na túto tému nepýtala, ale mala som podozrenie, že práve on, stojí za Roderickovou zlou náladou. Alebo možno ani nie. Každopádne mi nesadlo to, ako sa mračil na celý svet. Jeho som stále vnímala ako toho večne šťastného chlapca, ktorý sa niekedy vo víre vlastnej spokojnosti správa k svojmu okoliu až arogantne. „Alebo..."

„Nedalo by sa povedať, žeby medzi nami zúrila vojna."

„Pýtam sa len preto, že vidím aký si bez nálady." Za iných okolností by som sa určite nepýtala, ale teraz som samozrejme mala problém držať jazyk za zubami. Musela som sa naozaj veľmi kontrolovať, aby som stále nerapotala len tak do vetra. Natoľko ma tešilo, že šiel so mnou a nechcela by som ho odradiť tým, že neviem čo so sebou. „Ale ak o tom nechceš hovoriť..."