Keď oceán stretne pevninu

Epilóg

-Clara-

Pomaly ubehli dva týždne od doby, čo som sa vrátila domov. A takmer od prvého dňa som sa presviedčala, aby som prišla sem. Aby som zamierila na cintorín a chvíľku tu pobudla. Už pri bráne vo mne to miesto oživilo spomienky nielen na pohreb samotný, ale aj na Vranu. Tu sme sa po prvé stretli. Tu mi kričal aký je hrozne hrdý, že mi zabil brata. A tu som mu ja tie slová odmietala uveriť.

To ale nič nemenilo na fakte, že na danom náhrobnom kameni stálo Andyho meno. Pri pohľade na dátum jeho narodenia a smrti, sa mi bolestivo natisli slzy do očí. Stále som sa s tým nezmierila, dávala som si to za vinu ale odčiniť som to nemala ako. Stalo sa. Nedala som si tú námahu aby som mu podala včas pomocnú ruku a tak som tu teraz mohla len tichučko plakať nad jeho osudom. Nebolo spravodlivé, aby tu ležal tak mladý chlapec. Keď som pozrela na hroby v mojej tesnej blízkosti, bolelo to o to viac. Ležali v nich ľudia, ktorí keď odišli na veční odpočinok, už mali odžitého veľa pekného. Lenže preňho sa život ešte len mal začať. Nie skončiť.

„Určite som ťa sklamala tým, že som sa stretávala s Vranou. Ale vieš čo? Akosi ma to nezaujíma. Je mi veľmi ľúto čo sa ti stalo, keby dokážem, nejako to bez váhania zmením, ale...ja som v ňom našla niekoho, koho si ty zjavne nikdy nevidel." S rukami vo vreckách som prestúpila z nohy na nohu a na chvíľku zaklonila hlavu. Nesmela som plakať. Nič sa nedialo. „Potrebovala som ho vo svojom živote. A rovnako...rovnako by som tu potrebovala teraz aj teba. Viem čo sme si povedali a ako sme sa k sebe chovali, ale...už chápem, prečo si bol pri našich posledných stretnutiach taký hnusný. Chránil si ma. Nechcel si, aby sa mi prihodilo v živote ďalšie zlo."

Nerobil to z nenávisti voči mne. Ale z lásky, ktorú sa mi však z nejakého dôvodu hanbil ukázať. Nikdy som toho chlapca plne nepochopila, jeho správanie mi bolo veľkou záhadou. No záhadou bol podľa mňa pre celú rodinu. Pochybujem, že rodičia sa v ňom vyznali lepšie, ako v niektorých svetlých chvíľach ja. Možno to vyznie hnusne, no...on zo seba neustále robil čiernu ovcu rodiny. Dokonca bez nášho pričinenia.

„Mrzí ma, že sme si k sebe cestu nikdy nenašli. Možno keby si tu teraz bol, išlo by to. A možno ani nie." My dvaja sme si možno nemali rozumieť nikdy. Aj takí súrodenci existujú. Nemá predsa každý taký vzťah, ako ja s dvojičkami. „Chýbaš mi, Andrew. Ale veľmi silno dúfam, že sa priveľmi skoro neuvidíme."

Posledné dni som sa zas zahaľovala do čiernej. Včera ale aj dnes som príšerne plakala, keď som sa ráno nevládala ani postaviť z postele. Nevidela som absolútne žiadny význam v tom, že som tu. Mala som to skončiť v tú hlúpu noc, keď som revala na cintoríne s tabletkami v ústach. Ale neurobila som to. Nezabila som sa a preto som o tom teraz nesmela znova premýšľať. Nie doma, kde by ma našli rodičia. To sa stať proste nesmelo.

„Nech ti je zem ľahká, braček," dostala som zo seba úplne zlomene, pričom sa mi z očí vykotúľali prvé slzy. Veľmi to bolelo. Všetko dokopy. Jeho smrť, Vranina smrť a skoro aj moja vlastná.

Chvíľku som ešte stála na mieste, zhlboka som dýchala chladný februárový vzduch a behala očami po rôznych hroboch. Sem som ale nepatrila. Ešte nie. Ani napriek všetkému som nechcela skončiť tu, kde by bol koniec mojim snom. Všetkému čo som a čím by som byť chcela. Preto som sa s uplakanými očami ešte naposledy pozrela na bratov hrob a potom so sklonenou hlavou zamierila k bráne. Deň sa ešte len začínal a mňa to ťahalo hore na skaly, kde na chvíľu znova pocítim nekonečnú slobodu a láskyplné objatie mojej najdrahšej Kanady.

Pokračovanie nabudúce...

A sme na konci...šialené, čo? :D 

Asi nemá cenu, aby som sa tu nejako dlho rozpisovala. Vy všetci viete, ako veľmi som vám za všetko vďačná. Povedala som to už veľakrát :) bez vás, by tento príbeh nikdy nebol tam, kde je dnes ❤❤   

Hádam vás teda poteším správou, že link na pokračovanie nájdete dole v komentári :) Pod názvom Keď minulosť stretne prítomnosť čakajte pár zmien, ale hlavne veľa drámy, ako ste už u mňa zvyknutí :D 

Budem teda veľmi rada, ak sa pár slovami vyjadríte k prológu a zanecháte hviezdičku :) To je zjavne všetko...ďakujem ❤