Keď oceán stretne pevninu

89.Kapitola

-Roderick-

„Nemyslel som si, že ti to niekedy poviem takto otvorene, ale...kašli na všetko a poď domov." Prekvapene som od veľkého okna letiska pozrel na Coryho, ktorý si postával vedľa mňa. Nemyslel som si, že budem z jeho odchodu taký nervózny. Bolo mi s ním viac ako dobre a keď mal znova odísť...bál som sa. Nechcel som zostávať sám. Až pridobre som vedel, čo na mňa čaká. „Iba sa trápiš."

„Mám predsa s našimi dohodu. Minimálne do konca semestra tu musím vydržať." Mali sme na túto tému rozhovor po polročných skúškach. Dostal som napokon štvorky a trojku z angličtiny, ale nedostavili sa výsledky v aké som dúfal. Plný nádeje som volal mame, ktorá ale nepovedala očakávané slová. Nezmenila svoj názor na to, aby som so všetkým sekol a vrátil sa. Skôr sa ma len pokúsila utíšiť a namotivovať do ďalšieho polroku. Akoby to niečo zmenilo. „Darmo som im vysvetľoval, aby zbytočne nemrhali peniazmi." Načo by ma niekedy počúvali, že?

„Do konca semestra je ďaleko," namietol so zvesenými plecami. Myslel som, že sa celý jeho pobyt tu bude niesť v odlišnom duchu. Hlavne pre naše nezhody počas mojej poslednej návštevy domova. Ale veľmi som sa mýlil. Nedal mi v žiadnom smere najavo, žeby sa hneval alebo niečo. Skôr mi to prišlo, že na celú vec úplne zabudol a užíval si chvíle, ktoré sme opäť strávili spolu.

„Na jar prídem znova."

„Jasné, to je o dobré tri mesiace." A čo akože mám dopekla robiť? Doteraz som nechápal ani to, odkiaľ berie peniaze na letenky on. Stále prišiel v poslednej chvíli, úplne nečakane a také letenky neustále stoja nekresťanské peniaze. „Dovtedy do mňa bude zase otec hustiť, že chodím ako prízrak a s nikým poriadne nekomunikujem. Neviem kedy už konečne pochopí, ako ma poslednou dobou všetko toto serie."

„Prečo si s ním nesadneš a nepohovoríte si? Nikdy ste predsa nemali problém s komunikáciou." Jeho rodičov som poznal snáď rovnako dobre, ako tých svojich. Strávil som s nimi v detstve veľmi veľa času. Brávali ma s nimi na výlety, minimálne raz do týždňa som u nich prespal a raz som s nim letel dokonca do USA. „Alebo si pohovor s mamou."

„Nie, nemalo by to zmysel. Ver mi." Nechápavo som nad ním pokýval hlavou a pozrel radšej niekam inam. Bol som tak hrozne unavený. Dlhé prebdené noci si pomaly vyberali svoju daň a ja som mal seriózny strach sadnúť si za volant. Pri sledovaní cesty som každú chvíľu mal pocit, že sa mi zavrú oči a už ich neotvorím.

Letisko bolo aj napriek skorej rannej hodine dosť preplnené. Z Astorie sme vyrazili krátko pred pol šiestou, aby sme na tú ôsmu boli bez problému tu. Coryho lietadlo malo letieť o pol desiatej, čiže by nemal nastať problém s časom. Mňa následne čakala ešte hodinová cesta späť na internát, po ktorej ma zjavne čaká najťažšia vec. Pozrieť sa Clare znova do očí a povedať jej, nad čím som premýšľal. A to som nechcel. Len z pomyslenia, žeby som to s ňou mal skončiť sa mi robilo zle. Nechcel som tie slová nahlas vypustiť z úst.

„Už vieš, čo urobíš s Clarou?" Akoby mi čítal myšlienky. Zostávalo mi však nad jeho slovami len pokývať hlavou. „Mal by si."

„Keby si na mojom mieste, vedel by si čo robiť? Ľúbim ju, tak ako jej mám povedať, že je medzi nami koniec? Chcem ju viac, akoby si si vedel predstaviť a mám proste prísť a povedať, že sa rozchádzame? Po všetkom čo som urobil, aby bola moja?" Nie, žeby to boli zlé spomienky. Práve naopak. Boli veľmi krásne a pre mňa plné smiechu a niečoho magického. Ona sa možno mračila a preklínala moju urečnenosť, ale záležalo na tom? Strpela ma a to mi úplne stačilo. Hlavne keď sa mi podarilo ju rozosmiať. Mohla byť od hlavy po päty zahalená do čiernej, ale keď sa usmiala, oči sa jej rozžiarili jasnejšie ako slnko. Razom sa stali plné života, hoci len na maličkú, úplne zanedbateľnú chvíľku. „Sľúbil som, že zostanem s ňou a pomôžem jej."