Keď oceán stretne pevninu

88.Kapitola

-Clara-

„Prečo si o ňom doteraz nikomu nepovedala?" opýtala sa Brooke, pričom sme všetci traja aj s Orionom ako kopa nešťastia stáli na prázdnom cintoríne. Okrem nás tu živej duše určite nebolo. Mohla za to skorá ranná hodina, ale zjavne aj priveľká zima. V takýchto mrazoch asi nie je návšteva hrobov obľúbená činnosť. „Ak bol natoľko špeciálny..."

„Práve preto," odvetila som potichu s rukami vo vreckách. V pravej dlani som zvierala maličkú fľašku od Rodericka, hrajúc sa s príveskom morskej panny na vrchnáku. „Chcela som, aby existoval len pre mňa." Bolo to tak jednoduché. Neželala som si, aby o ňom vedelo priveľa ľudí. Mal byť len môj. Moja bútľavá vŕba, moja kotva a zároveň jedno z mojich slabých miest.

Dnes som vstala pomerne skoro a ako som zistila, Brooke a pán Morisson ma ešte o niečo predbehli. Obaja si už o pol siedmej posedávali pri kuchynskom stole a potichu sa zhovárali. Stíchli, keď som sa objavila, ale potom pokračovali akoby som tam ani nebola. V istom smere tomu tak aj bolo. Telom som bola prítomná, ale moja myseľ sa vznášala na tisíce kilometrov ďaleko. Pociťovala som niečo zvláštne, niečo...niečo, čo tu už nebolo veľmi dlhú dobu. Svet sa odrazu nerúcal a ja som nešliapala po jeho rozbitých čiastočkách. Pevne držal pokope a pomáhal mi tak všetko vidieť o niečo jasnejšie. Konečne sa mi do očí netisli slzy a nemusela som sa vyše desiatich minút prehovárať, aby som opustila posteľ. Išlo to automaticky, dokonca s pocitom, že možno dnešok nebude tak zlý.

„Nikdy si nemala v živote niekoho, o koho si sa nechcela deliť?"

„Myslím, že všetci sme takú osobu mali, Clara," odpovedal pán Morisson namiesto Brooke. Bolo zvláštne ich sem oboch priviesť, ale cítila som, že to potrebujem. Veľa som v noci premýšľala ohľadne budúcnosti a urobila som konečné rozhodnutie. Chcem odísť domov a nechať vysokú tak. Čím skôr, tým lepšie.

„Chceš o ňom niekedy povedať Roderickovi?" opýtala sa.

„Určite nie." Nebol na to dôvod. „A bola by som rada, keby mu to nepovie ani jeden z vás." Načo by mu to akože bolo? Keby sa tak veľmi o mňa zaujíma, bol by teraz tu. Brooke mi cestou sem povedala, že odišiel z mesta ešte v pondelok ráno. Celý týždeň bol mimo a nedal mi o tom ani vedieť. Myslela som si, že len trucuje zavretý v izbe, ale on sa skrátka zbalil a odišiel bohvie kam. Presné miesto nechcel povedať ani jej, keď spolu nedávno volali.

Možno by som mu to nemala za zlé, keby natoľko nesľubuje, že bude pri mne. Hovorila som mu už na samom začiatku, že som ťažký oriešok, ale keď on bol tak neodbytný. Stále som mala v pamäti večer, kedy ma dobre, že nie so slzami prosil o kamarátstvo. Natoľko o mňa vo svojom živote stál a zrazu...čo sa stalo? Oblaky nad našimi hlavami o niečo viac potemneli a hneď zdupkal? Na toľkoto som mu teda mohla veriť? Keď som mnou úplne v pohode zvládol psychiatriu a najťažšie dni po návrate sem, myslela som si, že to najťažšie máme za sebou. Ako veľmi som sa mýlila. Bože môj.

„Premýšľala si o tom, že zavoláš dnes rodičom?"

„Viem, že to musím urobiť, pán Morisson. Akurát sa bojím, že môj nápad zavrhnú skôr, než by som im plne všetko vysvetlila." Brooke na mňa pri tých slovách pozrela akosi zvláštne. Ona ešte netušila, že to tu balím a idem späť do Kanady. Bude to ťažké, hlavne ak sme boli doteraz toľko spolu, ale musí tak byť. Nepochybovala som, že s ňou a Maximom budeme skvelí priatelia aj naďalej. Ono dvaja ma neopustia len preto, že pôjdem domov. Ale ohľadne Rodericka som si istá byť nemohla. Keď mu poviem, že je medzi nami koniec, znenávidí ma.