Keď oceán stretne pevninu

38.Kapitola

-Roderick-

„Počúvaš vôbec, čo ti hovorím?"

„Nie," priznal som bez toho, aby som sa na niečo hral. Počul som, že Cory niečo rozpráva, ale nezachytil som pritom ani jedno konkrétne slovo. „Nemám na to akosi nervy, prepáč."

„Načo som potom tu?" Nemal som odpoveď. Nebolo to tak, že ja by som ho sem bol volal. Skôr mi priťažilo, že sa tu teraz ukázal. Celú túto krízu sme mali pretrpieť na diaľku. Určite by to bolo ľahšie, ako znášať teraz jeho vyčítavé pohľady. Hlavne, ak som mal hlavu plnú úplne iných vecí. Veľmi ma hnevalo, čo sa medzi mnou a Clarou stalo. Alebo skôr, čo sa nestalo. Bol som pripravený na to, aby som si s ňou o všetkom pohovoril, aby som ju vypočul, ale ona o to nestála. Radšej hľadala útechu v Maximovi. „Roderick, čo je s tebou? Nikdy si nebol takýto."

„Nemám právo byť bez nálady?"

„Nie takto dlho." Hlavu som si podoprel ľavou rukou, pričom som stratene pozeral na pizzu predo mnou. Už keď sme sem išli, som nemal moc chuť a to sa akosi nezmenilo. Zjavne som sa mal ísť radšej poriadne opiť, aby som zabudol na všetko. Možno ak by som sa ráno zobudil po poriadnej opici, cítil by som sa lepšie. Nebola to záruka, ale pomaly som na tom bol tak, že by som siahol po všetkom, čo ponúkalo nejakú pomoc. „Niečo sa s tebou deje, ale nechceš mi to povedať."

„Nemám ti čo povedať. Niektoré dôvody poznáš a tie zvyšné...tie nepoznám ani ja." Nie, o Clare som mu odmietal hovoriť. Možno potom, ako si to medzi sebou vyriešime, ale dovtedy nie. „Ono to prejde. Akurát ty si si nevybral dobrý čas na návštevu. A hlavne takúto prepadovú."

„Nemôžem za to, že doma je dusno práve teraz. Áno, z časti je to určite moja vina, ale nečakal som, že to bude mať takúto dohru. Mama sa s otcom neustále háda, lebo sa to stalo vraj kvôli nemu. On ma trénuje, on ma do celej súťaže dostal a hlavne on je za mňa najviac zodpovedný."

„Toto ale nebola chyba tvojho otca," pripomenul som mu, berúc do ruky vidličku. „Ty si plne zodpovedný za všetko, čo sa v ten deň dialo." Ak už som sa nechystal jesť, aspoň som sa na odvedenie pozornosti pohral s kukuricou. V tej chvíli mi prišlo neskutočne zábavné posúvať jednotlivé zrnká hore-dole.

„Nič z toho neľutujem. Dopadlo to tak, ako to dopadlo, ale...neviem, ako ti to vysvetliť. Nepochopíš, ak si nikdy nebol v takej situácii. Nebolo v tej chvíli nič iné, len ja a oceán. Žiadne ryby na okolí, žiadne koraly podo mnou, ani nič. Iba prázdnota, nech som sa pozrel do hociktorého smeru."

„Naozaj to stálo za to?"

„Stálo. Dúfal som, že sa bez problému vrátim a všetko, no nepochytila ma panika v momente, kedy mi došiel dych. Sám som bol následne prekvapený, ale...zostal som úplne pokojný. Nič sa ma v tej chvíli akoby netýkalo, mal som svoju neustále chcenú slobodu, ktorá sa nemala kde skončiť. Oceán bol zo všetkých strán nekonečný a to mi stačilo." Z jednej strany to bola neskutočne krásna predstava, ale keď som si spomenul, ako to skoro skončilo, nebolo mi do smiechu. Absolútne nie. To, čoho som sa bál stále, pri každej jednej jeho súťaži sa skoro stalo a ja som nebol tam, aby som mu pomohol. Nebol som nablízku kamarátovi, ktorý ma sprevádzal celým mojim životom.

„Toto si povedal aj doma?"

„Nie," povedal tak potichu, až som ho v hluku na okolí skoro prepočul. „Pred rodičmi som tvrdil, že si na nič nespomínam. Proste mi prišlo zle a stratil som vedomie." Prikývol som a s povzdychom položil vidličku. Nebolo mi jedno nič z toho, čo mi povedal, ale na to, aby som správne reagoval, som bol priveľmi unavený všetkým. Vážil som si ale, že mi otvorene povedal, ako to celé bolo. Hlavne ak som bol zjavne jediný, kto túto verziu počul.