Keď oceán stretne pevninu

55.Kapitola

-Clara-

„Nech sa páči," povedala čašníčka milo, pričom na stôl položila tri šálky s horúcou čokoládou. Brooke sa jej poďakovala úsmevom, pričom ja som hľadela niekam do prázdna, na druhý koniec veľkej haly hotela. Síce...skôr to tu pôsobilo, akoby sme boli vo veľkej horskej chate. Všade kam ste sa pozreli bolo prekrásne naleštené drevo, jasné svetlá, pohodlné kreslá a sedačky, či modro-zelené koberce. Vyzeralo to tu k svetu, to bez debaty. Milý personál, ktorý sa na každého usmieval, alebo turisti unesení z krásy naokolo nás.

„Ani som sa neopýtala, koľko stojí jedna noc tu?"

„Nelám si hlavu. Je to na mňa," odvetil Maxim. Viac sa Brooke ani nespýtala. Aj tak jej mohlo byť jedno, koľko sa platí. Mihnutím oka vyberie kreditku a všetko bude zafinancované. Nie, nemyslela som to v zlom. Len som vždy premýšľala, ako sa asi s podobným vedomým žije. No keď som si spomenula na problémy, ktoré má s rodičmi, nemala som jej čo závidieť. Vôbec nie. „Otec s mamou sem chodia tak často, že ich tu personál už pozná. Stačí ak poviem, že som ich syn a znesú nám ešte aj modré z neba."

„Nezaložíme si nejaký klub milionárov?"

„Ja predsa nie som milionár. Peniaze mojich rodičov mi tak celkom nepatria."

„Okej..." povedala Brooke s úsmevom. „Dobrý postreh. Takže premýšľaš podobne, ako ja." Nemyslela som si, žeby sa oni dvaja vedeli takto rozprávať. Brooke bola Brooke a Maxim zas typ, ktorý ak nemusel, nehovoril. Aj počas celej cesty sem bolo skoro neustále ticho. Ja som samozrejme mlčala a oni dvaja kvôli mne tiež.

Rovnako nezúčastnene som sa tvárila aj teraz. Nechala som, aby sa rozprávali a ja som si akosi hľadela svojho. Nemalo cenu sa púšťať do rozhovorov. Nie, keď mi pri každom slove napadlo všetko, čo som včera povedala Roderickovi. Nemala som mu vravieť, aby mi nevolal. Chcela som od neho pokoj, to áno, ale...nebola tu záruka, že to vydržím, hoci pôjde len o dnešok. Budem zaspávať na cudzom mieste a možno práve jeho hlas by bolo niečo, čo by mi pomohlo spať. Lebo posledné dni to bola v tomto smere veľmi veľká bieda.

„Pokoj," povedal zrazu Maxim a pravú ruku mi položil na koleno. „Mojej mami sa nemáš absolútne prečo báť. Teší sa na teba." Ale ja som sa tak celkom netešila na ňu. Netušila som, čo od toho stretnutia očakávať. Hlavne ak s ňou vraj budem sama, lebo on a Brooke, pôjde dnes s jeho strýkom. Absolútne som tomu nerozumela, no Maxim mi nechcel zbytočne veľa prezradiť.

„Možno ak by si povedal, načo je toto celé dobré, bola by som pokojnejšia."

„Nebola, ver mi." Usmial sa, čo som mu ale nemohla opätovať. Radšej som sa lepšie oprela v mäkučkom kresle, s príjemne teplou šálkou v rukách. Izby tu mali krásne. Síce sme sa boli len zložiť a potom sme prišli sem dole, vyzeralo to tam k svetu. Krémové tapety, červené koberce, krásne lustre a pohodlné manželské postele. Na jednej izbe, ešte k tomu dve. Čiže s Brooke budeme mať dosť miesta, aby sme sa rozťahovali.

Keď som odvrátila pohľad od Maxima, dal sa do rozhovoru s Brooke. Priveľmi som ich pritom nepočúvala a radšej sa dívala, ako za oknami stále sneží. Aspoň to mi robilo radosť. Pohľad, ako bola krajina okolo nás pochovaná pod bielym závojom, ktorý všetko robil tak krásne čistým a jednoduchým. To bolo to, čo som teraz potrebovala. Niečo úplne jednoduché, čo mi zároveň vnieslo aspoň trocha pokoja do srdca. A keď tu nič iné nebolo, musel stačiť sneh.

Bola som nervózna, to bez debaty, ale keď Maximovi zavolal strýko a povedal, aby šli aj s Brooke von a našli ho už niekde pri jazere, spanikárila som. Mala som tu zostať úplne sama a počkať na Maximovu mama, ktorú som ešte v živote nevidela. Ona ma však podľa jeho slov spozná hneď, takže si nemám robiť starosti. Brooke si vzala so sebou Oriona, za čo som jej bola vďačná. Nechcela som ho teraz strážiť.