Keď oceán stretne pevninu

9.Kapitola

-Clara-

Nemala som vlastne ani poňatiam kam sa podieť. Sotva som za sebou zavrela dvere na izbe a ocitla sa tak opätovane na chodbe, som bola stratená. Dúfala som, že po celom dni prehodíme s Brooke pár slov a nie, že ju nájdem s nejakým chalanom, ako sa mi hrabú v knihách. Zjavne som reagovala prehnane a všetko, ale istým spôsobom sa ma to dotklo. Boli to moje osobné veci, medzi ktorými oni dvaja nemali čo hľadať. A hlavne, ak toho Rodericka ani nepoznám.

Keďže som nemala kam ísť, pomaly som sa pobrala von. Dúfala som, že ma dá nočný vzduch trocha dokopy a privedie na iné myšlienky. Chcela som vlastne hovoriť s Claire, čo bola vec ktorá mi na chvíľu zodvihla náladu. Tak veľmi som sa tešila na piatok. Už som chcela, aby aj s Austinom prišli a zas bolo všetko na chvíľu v pohode. Keď sa odsťahovali, až na toľkoto mi nechýbali. Čo bolo smiešne, lebo sme od seba boli oveľa ďalej ako teraz. Teraz...ak by som sadla na vlak, za dve hodinky by som bola v Portlande. Nebudem klamať, napadla mi táto možnosť, ale nemohla som. Zajtra o jedenástej ma čakajú prvé hodiny angličtiny, na ktoré by som sa rada dostavila. Hoci možno so samovražednými myšlienkami, ale sedela by som tam a mala aspoň troška pocit, že robím to, pre čo som sem prišla.

Lavička pod veľkým stromom nebola práve dvakrát teplá, ale na tú chvíľu mi musela stačiť. V takmer všetkých oknách internátu sa svietilo, čo ma urobilo vlastne ešte smutnejšou. Pripadala som si neskutočne stiesnene. Všade naokolo mňa sa rozliehalo mesto, ktorému som nemala ako uniknúť. Hory neboli vôbec blízko a na okolí som sa ešte nevyznala tak dobre, aby som sa išla niekam motať. A hlavne som na to nemala absolútne žiadnu silu. Depresia ma znova tiahla ku dnu, ako kotva ktorú by som mala reťazou uviazanú okolo pása.

Dokonca ešte aj ruky som mala celé roztrasené. Stálo ma veľmi veľa síl, aby som dokázala zavolať vlastnej sestre. Bála som sa, že ju budem vyrušovať pri učení, alebo dokonca pri nejakej zábave s kamarátmi. A to som nechcela. Nechcela som ani jej, ani Austinovi kaziť náladu, alebo ich zbytočne zamestnávať. Na druhej strane som ale vedela, že ak sa neozvem nikomu z nich a nevypočujem si známy hlas aspoň na chvíľu, dnes určite nezaspím. A s Brooke, ktorá bude len o kúsok ďalej, nebudem môcť ani plakať.

„Tajne som dúfala, že mi zavoláš sama od seba a pochváliš sa, aký si mala dnes deň," povedala Claire, sotva zdvihla. Ja sama som otvorila ústa a snažila sa odpovedať, ale nešlo to. Hrdlo som mala úplne zovreté úzkosťou a smútkom, až mi prišlo ťažké sa vôbec nadýchnuť bez toho, aby som sa nerozplakala. „Pokojne hovor, počúvam ťa."

„Claire..." Viac som zo seba proste nedostala. Moja myseľ stála proti mne a tomu, čo som hlboko v srdci chcela. A tak to bolo vždy. Bol to neustály boj a holé prežitie, kedy som nejako musela prečkať to najhoršie. Nájsť si niečo, čo by ma dostalo cez more sĺz a myšlienok, že sa nechcem ráno už vôbec ani zobudiť. Lebo verte mi...radšej by som mnohokrát prijala smrť, než čelila svojej chorobe. Chorobe, ktorá mi rozvrátila život a donútila ma nenávidieť každý jeden deň ešte skôr, ako vôbec začal.

„Kde si teraz? Austin hovoril, že pôjdeš za pánom Morissonom."

„Bola som u neho, no potom...ja...chcem ísť proste domov. Nezvládnem to tu." Nechcela som sa vzdať, ale prišlo mi to ako jediná možnosť. Všetko malo byť totiž inak. Úplne inak. Nemala som sama, s pocitom, že nepremôžem slzy sedieť v tme na lavičke pred internátom. A hlavne som sa zas nemala ocitnúť v tom bludnom kruhu, z ktorého neviedla cesta von. „Nič nie je tak, akoby som chcela. Bojím sa."

„Ja viem, že sa bojíš a veľmi dobre ti v tomto smere rozumiem. Ale nesmieš to vzdať. Zvykneš si, len tomu daj prosím čas Clara. Drela si, aby si sa na tú školu dostala, tak prosím nezahoď šancu len tak za hlavu."