Keď oceán stretne pevninu

21.Kapitola

-Clara-

Spala som skoro celú nedeľu. Dúfala som, že tak sa vyhnem tomu, čo na mňa zjavne čakalo. Veľmi som dúfala, že ak budem spať dostatočne dlho, vyhnem sa depresii, ale nemala som zjavne pravdu. Zobudila som sa okolo pol druhej poobede a aj to na smiech, ktorý sa niesol z obývačky. A nepatril Claire. V momente mi došlo, že to bola určite Jordan, ktorú som ale vidieť nechcela. A preto som ani nevstala. Iba som potichu zašla do kúpeľne, ktorá bola spojená s izbou a potom si ľahla späť. Orion pri mne nebol, čo ma samozrejme mrzelo, ale...nemohla som ísť po neho.

Chvíľu som si ešte pospala, lebo sotva som sa prebudila znova,  za oknami bola tma. Na parapete bubnoval hustý dážď, k čomu sa pridalo aj fučanie vetra. Bola som preto rada za teplo, ktoré mi posteľ mojej sestry poskytovala. A hlavne deka, do ktorej som bola zabalená až po uši. V obývačke bolo chvalabohu už ticho a navyše...navyše boli dvere na izbe otvorené. Preto som sa aj pomaličky posadila a prehrabla si strapaté vlasy.

„Austin?" Nemusela som ani dlho čakať na odpoveď. Môj drahý brat sa zjavil vo dverách behom pár sekúnd, akoby doslova čakal, kedy ho zavolám. Určite nebol na mňa príjemný pohľad, ale on...on sa aj napriek tomu usmial. Navyše tak krásne a úprimne, až ma to skutočne zahrialo pri srdci.

„Oddýchnutá?"

„Nie," odpovedala som úprimne. So sklonenou hlavou ku mne podišiel a sadol si na kraj postele, pričom sa do izby v momente vrútil aj môj maličký chlpatý spoločník. Videla som, ako sa mu parkety šmýkali pod labkami rovnako ako doma, ale bolo to rozkošné. Hlavne, ako sa hneď snažil dostať ku mne na posteľ, čo ale bolo pre neho nemožné. „Pomôžeš mu trocha?" S úsmevom mi ho Austin vyložil hore na posteľ, načo sa tá chlpatá gulička ku mne hneď pritúlila. Čakala som, že bude skákať jedna radosť, ale on nie. On sa pri mne uvelebil a potichučky zaskučal, sotva som ho pohladila.

„Boli sme párkrát vonku, hoci pršalo."

„Ďakujem." Myslela som to vážne. Bola som mu veľmi vďačná, že sa o neho postaral. A hoci ma veľmi mrzelo, že som sa o neho nedokázala postarať sama, vyzeral spokojne. Ja viem, že si neuvedomoval to, čo sa so mnou dialo, ale proste...to akú lásku mi preukazoval aj napriek tomu, že som sa o neho nedokázala starať tak, akoby som mala, bolo neskutočné. Ľúbil ma vlastne za nič. Čisto preto, že som tým, kým som.

„Mala by si popracovať na jeho výchove. Moc nepočúva, robí si čo sa mu zachce..."

„Nie je na to ešte moc maličký?"

„Nemyslím si. Podľa mňa čím skôr začneš, tým ľahšie si zvykne." Zjavne sa mu páčilo, ako sme ho obaja hladkali, lebo sa v momente rozvalil na deku a spokojne privrel očká. Bol rozkošný. Ako nejaké živé plyšové zvieratko, ktoré si úplne získalo moje srdce. A to som ním natoľko opovrhovala. Ako som len mohla? Zrazu...sotva som zostala na internáte sama, sa pre mňa stal tým úplne najdôležitejším stvorením na celučkom svete. Moje prekrásne šteniatko. „A hlavne to bude ľahšie aj pre teba."

„Ale nie v smere, kde by som to potrebovala."

„Bude lepšie aj v tom smere, neboj sa. Musíš tomu dať ešte pár rokov." Koľko ešte? Ako dlho mám čakať na obdobie, kedy sa to celé konečne naučím nejako kontrolovať? Odkedy sa prišlo na to, že mi niečo je, moja choroba kontrolu mňa a nie ja ju. A to bola vec, ktorá ma natoľko unavovala. Pocit, že som zajatcom vlastnej mysle.

„Kde je vlastne Claire?"

„Musela ísť do nemocnice. Ju a ešte jednu jej spolužiačku si zavolali k nejakej operácii a to nemohla odmietnuť." Jasné, že nie. To by som od nej samozrejme, ani čakať nemohla. Škola bola neustále na prvom mieste.