Keď oceán stretne pevninu

24.Kapitola

-Roderick-

„Koľká káva je to za dnešok?" opýtala sa Brooke, sotva som sa vrátil k nášmu stolu, aj s dvoma cukrami, ktoré nám čašníčka zabudla priniesť. A hoci som potreboval silnú kávu, minimálne jeden cukor byť musel. Dnešok bol zas dlhý. Ak by som nemal piatky voľné, zjavne by som sa bol zbláznil. Nestačí, že sme hneď od ôsmej mali dve hodiny morskej biológie, o jedenástej som už musel počúvať výklady z chémie a aby toho nebolo málo, od piatej som ešte trpel na angličtine. Seriózne som si myslel, že dnešok ani neprežijem, ale teraz...teraz, keď sme s Brooke zrazu sedeli v malej kaviarni, bolo lepšie. „Piata?"

„Iba štvrtá," odvetil som a zvalil sa na malú sedačku vedľa nej. To ja som vybral tak dobrý stôl, aby sme mohli pozerať rovno na rušnú ulicu, ktorá už bola ponorená do tmy. „A zjavne aj posledná." Nemal som na výber. Musel som prežívať takto, lebo problém so spaním som stále nevyriešil. A poviem vám, že mi to už poriadne liezlo na nervy. Uberalo mi to na nálade, ale hlavne som sa potom stále tváril ako duchom neprítomný.

„Už si sa rozhodol, ohľadne toho víkendu?"

„Chcel som o tom s tebou hovoriť." Napokon rozhodovanie ani nebolo tak ťažké. Škola rozhodla za mňa a to takým spôsobom, že New York sa pre mňa nekoná. Dnes ráno nám profesor povedal, že v sobotu na obed odchádzame do Charlestonu. Akože áno, tešil som sa, možno až priveľmi, ale mrzelo ma, že nemôžem ísť s Brooke.

„Takže nepôjdeš."

„Nemôžem," povedal som ľútostivo a vzal ju za ruku. „Najneskôr do soboty do večera máme byť všetci v Charlestone, lebo v nedeľu po obede máme prvú prednášku ohľadne toho, čo ako bude."

„Ale veď to je skvelé." Prekvapene som na ňu pozrel, ale asi to myslela úprimne. Aspoň jej oči o tom svedčili. Nebolo to tak, že by sa pretvarovala, aby mi nepokazila náladu. A to ma tešilo. Posledné dni neboli práve najlepšie, no podľa jej slov ju od utorka rodičia nekontaktovali. A to bolo len a len dobre. Hlavne, ak jej nemali čo pekné a povzbudivé povedať. „Možno ti to konečne pomôže, aby si našiel v celej biológii to pravé, prečo si sem išiel."

„Dúfam. Bude toho zjavne veľa, čo sa učenia týka ale...musím to nejako zvládnuť." Sám som si tento smer predsa vybral. Išiel som sem za tým účelom, aby som sa venoval veci, ktorá mi bola neustále blízka. A možno ak sa konečne dostanem na otvorenú vodu, prejdú ma všetky pochybnosti. To by bolo zjavne najlepšie.

„Budeš tam celý týždeň?"

„Áno. V piatok nejako podvečer sa vraciame späť. Takže budeš musieť vydržať pár dní bezo mňa." So sotva badateľným úsmevom si položila hlavu na moje plece, pričom sme obaja pozerali na ulicu. Bolo upokojujúce, ako tmu prežiarili iba svetlá áut. Po stresujúcom dni, či celom týždni ste mohli na chvíľu vypnúť. Uvedomili ste si, že sa vás ich náhlenie netýka a to zjavne robilo ten dobrý pocit, plný uvoľnenosti.

„Pýtala som sa Clary, ale zatiaľ sa nijako nevyjadrila. Moc ale nedúfam v to, žeby súhlasila." Chápavo som prikývol a vtisol jej pusu do vlasov. „Každopádne, ja pôjdem určite. Či už s ňou, alebo bez nej."

„Možno by som sa ťa od toho pokúsil odhovoriť, ale viem aké dôležité, to pre teba je." Ak by som mal možnosť, tiež by som si zašiel domov. Aspoň takto na víkend. Pozrel by som rodičov, zašiel za Molly, na chvíľu sa postavil na dosku a tak. Všetko by som povedal Corymu, ktorý na mňa tento týždeň nemal moc veľa času. Ale chápal som ho. Musel trénovať na súťaž, ktorá ho čakala. Už dlhé roky sa venoval freedivingu, ktorému som ja ale nikdy neprišiel na chuť. Skôr som pri každej jeho súťaži sedel s nervami na prasknutie niekde na pláži a modlil sa, aby sa mu nič nestalo. Chodil som s ním trénovať a aspoň to mi dodávalo istotu, že súťaž zvládne na jednotku. No teraz to bolo iné. Teraz som s ním nemal možnosť byť.