Keď oceán stretne pevninu

85.Kapitola

-Clara-

„...a tak som ho nenahlásila. Namiesto toho som si vzala jeho číslo a počas skúšok som mu zavolala. Bola som zúfalá, preto asi." Už hodinu som tu ležala ako posledná troska a snažila sa cez neustály závoj sĺz povedať všetko, čo sa v mojom živote od pohrebu udialo a čo som pred každým tajila. Nevydržala som to. Pondelok som za pánom Morissonom prísť nedokázala, ale dnes to už inak nešlo. Dúfala som, že ak sa konečne vyrozprávam, zaženiem svoje sny, ktoré ma neustále budili. „Prišiel týždeň po tom, ako som bola v Rusku. Objavil sa z ničoho nič a keďže tu Maxim s Roderickom neboli...jeho pozornosť mi padla viac ako dobre. Klamala by som keby poviem, že som si chvíle strávené s ním neužívala. Milovala som pohľad do jeho očí. Boli modré, niečo ako Roderickove, ale oveľa krajšie. Nie divoké ako oceán a jeho vlny. Ale ako zamrznutá kanadská príroda, sneh na mojich milovaných horách a konároch borovíc."

Od nedele, odkedy som od neho odišla, som nemala ani poňatia, ako rýchlo čas plynie. Dni mi prekĺzavali pomedzi prsty, hodiny som trávila s plačom v posteli a odmietala hovoriť ešte aj s Brooke. Tá priviedla včera večer dvojičky, ale keď videli v akom som stave, nenútili ma do vysvetľovania. Vlastne ani neviem, čo také som im povedala, alebo či som vôbec niečo hovorila. Jasne som vnímala jedine to, ako ma Austin dlhé hodiny objímal a ako ma Claire držala za ruku. Muselo to stačiť, hoci...ja som mala ešte aj vtedy pocit, že zomriem každou ďalšou sekundou. Bolesť a zúfalstvo nemali konca kraja. Váha celého vesmíru sa zrazu ocitla na mojich pleciach a ja som ju nemala možnosť uniesť.

„A keď už bol tu, veci sa začali komplikovať. Utekala som k nemu, akoby ma práve on mal zachrániť pred mojou vlastnou mysľou. Verila som mu aj napriek tomu, že mi zabil brata. Ukázala som mu miesto, odkiaľ pramení moja bolesť, miesto, kde sa toto celé začalo a on..." Mala som na neho neskutočne ťažké srdce. Chápala som, prečo to urobil, ale zároveň aj nie. Prišlo mi, že sa rozhodol sebecky a myslel pritom len na seba. No na druhej strane toho všetkého, stáli moje vlastné samovražedné myšlienky. Ak boli sebecké jeho dôvody, rovnaké boli aj moje. „Ľúbil ma, ale predsa odišiel. Zabil sa."

Pohreb by sa mal konať zajtra o jednej na miestnom cintoríne. V pondelok večer mi volal jeho bratranec, ktorý sa na Neilove požiadanie vrátil. Myslela som si, že sa vráti do Kanady a urobí to tam, ale...z nejakého dôvodu zostal tu. A urobil to presne tak, ako mi raz hovoril. Vzal si lieky, zapil ich alkoholom a potom si ľahol do postele. V pokoji zaspal a už sa nezobudil. Našiel ho práve jeho bratranec a pri ňom na malom papieriku odkaz s mojim číslom. Ohľaduplné, že na mňa myslel a chcel aby som presne vedela, ako skončil. Akurát bolo sakra ťažké uveriť, že tu už nie je. Viem, nepoznali sme sa dlho a mala by som ho nenávidieť najviac, akoby som len dokázala, ale...moje srdce chápalo to jeho až priveľmi dobre. A fungovalo to aj opačne.

„Prečo nič nehovoríte?" opýtala som sa, utierajúc si slzy. Snažila som sa dovidieť na pána Morissona, ako si posedáva v kresle a po tvári mu tancujú tiene, vytvorené plameňom sviečky.

„Lebo nemám ani poňatia, čo by som mal povedať. Asi preto." Myslel to v zlom? Sklamal sa vo mne, lebo som mu to celé zamlčala? A pritom som mala niekoľko šancí, kedy som mu to mohla povedať. Najlepšie hneď, ako prišiel deň po našom stretnutí.

„Keď ste prišiel k nám a našli ma spať, s vodkou pri posteli...pila som ju kvôli nemu a veciam, ktoré mi večer predtým na cintoríne povedal." Stále som si na to pamätala, akoby to bolo včera. Videla som nás ležať v snehu a po prvé som plne vnímala jeho oči. A hlavne som počula jeho nenávisťou a hnevom naplnené slová. Kričal aký je hrdý, že zabil Andyho. A to som mu odpustiť nedokázala. Mohla som sa len posnažiť zabudnúť. Aspoň z časti. „Už vtedy som nechápala, prečo ho nedokážem nenávidieť. Cítila som hnev, ale nie dostatočný. A potom prišiel aj posledný večer, ktorý som trávila doma. Dal mi svoje číslo." A zvyšok som už povedala. Týmto som vlastne dostala zo seba ohľadne nás dvoch všetko...skoro všetko.