Keď oceán stretne pevninu

26. Kapitola

-Clara -

„Letela si už niekedy?" Pokývala som hlavou, pričom som sa ale nemohla vynadívať na krásu za oknami. Fotky z lietadiel, kedy si stroj doslova prerážal cestu cez oblaky boli stále magické, ale odrazu...keď som niečo také videla na vlastné oči, bola som bola vyplašená. A nie málo. Došlo mi, v akej výške sa skutočne nachádzame a to ma nemálo desilo. „Je to trocha vidno."

„Stále neverím, že som sa na to dala nahovoriť." Rodičia aj dvojičky správy o tomto výlete prijali bez problému, čo ma prekvapilo a zároveň potešilo. Mala som silné podozrenie, že ich na to nahovoril pán Morisson, ale neriešila som to. Radšej som sa snažila tešiť z toho celého. Dostala som možnosť ísť na víkend do tak krásneho mesta a rozhodne som si tento zážitok nechcela pokaziť. A hoci som letela celá v čiernej, čakala som skvele strávené chvíle.

„Podľa mňa by si nemala ľutovať."

„Tvojim rodičom nevadí, že si domov privedieš niekoho, koho poznáš tak krátko?"

„Od včerajšieho rána sú niekde v Ázii, takže sa s nimi nestretneme, neboj sa. Nedostanú šancu, aby ťa skritizovali." Všimla som si, ako znechutene o tej téme hovorí a to bol dôvod, aby som sa viac nepýtala. Radšej som si aj ja vzala do rúk pohár so šampanským, ktoré nám ponúkli. Akože sotva som uvidela lietadlo, skoro som padla na zadok. Neverila som, že otec Brooke vlastní niečo podobné. Dokonca ani teraz, keď som v ňom sedela. Celé mi to prišlo ako sen. Obsluha na palube lietadla, neskutočne pohodlné kožené sedadlá, na ktorých sa dalo pokojne aj spať a to všetko naokolo. Posádka sa k nej chovala naozaj úctivo, hneď jej utekali vybrať batožinu z auta, oslovovali ju slečna Watkinsonová a nie krstným menom, ako napríklad ja.

„Ak nevadí, čo vlastne robia tvoji rodičia? Lebo všetko toto muselo stáť nekresťanské peniaze."

„Otec je už mnoho rokov riaditeľ úspešnej medzinárodnej banky a matka má vlastný módny dom. Takže áno...peniaze akoby nám padali z neba." Takto by som to rozhodne nepovedala, ale dobre. Nemyslela som tú otázku vôbec zle, iba som sa zaujímala. Bývame spolu už pomaly dva týždne a nič jedna o druhej prakticky nevieme. „Čo tvoji rodičia?"

„Otec je programátor v jednej firme a mama je kvetinárka. Vždy kvety milovala, dlhé roky robila výzdoby na svadby a tak, no tomu sa teraz venuje už menej. Skôr už tvorí len kytice pre nevesty, alebo potom také klasické." Musela som sa pri týchto slovách usmiať. Odmala som ju obdivovala pri jej práci. Bola radosť pozerať sa, s akou láskou pracuje s kvetinami, s akou ľahkosťou ich kombinuje do kytíc a predáva ich svojim zákazníkom.

„To je milé. Určite majú šťastnejší život, ako tí moji."

„Zišlo by sa trocha viac peňazí, keďže sme veľká rodina, ale inak si nikdy nesťažovali." Muselo to byť ťažké, ak mali štyri deti, ale nestalo sa, žeby sme niekedy niečo nemali. Vždy našli spôsob, aby nám zabezpečili všetko, čo sme potrebovali, alebo čo sme chceli. Aj napriek tomu, že už niekoľko rokov mali výdavky do plusu, na moje hlúpe lieky.

Mala som ešte pomerne veľa otázok, ale nechala som si ich radšej pre seba. Chcela som, aby sme prišli obe v pohodovej nálade, čo by sa zjavne nestalo, kedy sa stále vypytujem. Ak bude Brooke chcieť, aby som o nej a jej živote niečo vedela, povie mi to sama. Nie každý rád hovorí o rodine, alebo súkromnom živote. Napríklad aj ja som bola taká. Nie, žeby som sa mala za čo hanbiť, ale nemala som rada, ak o mne vedeli ľudia priveľa. Potom mi to prišlo, žeby mohli niečoho využiť a to bol zjavne ten najhorší pocit.