Keď oceán stretne pevninu

92.Kapitola

-Roderick-

„Ďakujem, že ste ma sem hodili," povedal som s pokusom o úsmev. Celý nešťastný som pozeral na Brooke s Austinom, pričom za chrbtom ma strašila veľká budova letiska. Nebo nad našou hlavou už stmavlo a zatiahlo sa mrakmi, takže na nebi nebola ani jedna jediná hviezda. „Už to zvládnem sám."

Mal som za sebou poriadne rušný deň. Ráno som bol na sekretariáte, kde sa ma snažili ešte asi polhodinu presvedčiť, aby som zostal a dal štúdiu ešte jednu šancu. Ja som bol ale pevne rozhodnutý a preto sa im nepodarilo nič zmeniť. Iba ma možno viac rozladili. No fajn, troška viac. Nechoval som sa priveľmi slušne, štekal som tam po sekretárkach aby mi proste dali podpísať papiere o ukončení štúdia a ja som mohol ísť. Dosiahol som svoje, o to nešlo, ale bolo mi koniec koncov ľúto ako som sa zachoval. Nervy som však mal na prasknutie.

Clara bola doma už šesť dní. Tak dlhý čas sme spolu nehovorili. Nenazbieral som v sebe dosť odvahy aby som jej pred spaním zavolal. A pritom som veľmi chcel. Počuť jej hlas ako za starých čias. Aby som zaspával s dobrým pocitom a uvoľnenosťou. Spával som síce prekvapivo dobre, ale ráno som sa budil rovnako unavený, ako keď som si líhal. Nedokázal som na ňu proste prestať myslieť. Chcel som sa znova zobúdzať vedľa nej, aby ona bola to prvé čo ma privíta do nového dňa. A nie prázdne miesto na posteli, ktoré nemal kto vyplniť.

„Budeš v poriadku?" opýtala sa Brooke. Viditeľne ju trápilo keď ma takto videla.

„Neboj sa." Domov som sa tešil. S rodičmi sa budeme určite hádať minimálne dva týždne, ale potom ich to prejde. Uvedomia si, že mi je takto lepšie. A ja...ja si niečo nájdem aj doma. Možno začneme konečne s Corym ten náš biznis za pomoci jeho otca. „Hlavne nech už som doma." Cory vedel, že priletím a mal ma čakať na letisku. Chcel som počkať kým rodičia ráno odídu do práce a prísť domov až vtedy. Mal by som tak celý deň na to, aby som si pripravil čo im poviem keď sa večer vrátia.

Po návrate zo sekretariátu, som počkal na Huntera s Josephom a povedal im pár slov na rozlúčku. Neboli sme neviem akí kamaráti, ale boli to skvelí chalani. Možno keby tu zostanem, spoznali by sme sa lepšie. Zbohom som chcel dať aj Maximovi, ale po tom akoby sa zľahla zem. Vraj sa posledné dva dni na internáte vôbec neukázal, pričom ani jeho auto na parkovisku nebolo. A hej...čo sa týka môjho auta, našiel som preňho skvelého majiteľa. Austina. Spomenul som si, že mal nedávno tú nehodu a navrhol mu, či odo mňa auto neodkúpi. Potreboval som peniaze, no aby sa nepovedalo, že okrádam brata dievčaťa ktoré ľúbim, nepýtal som si neviem akú nehoráznu sumu. Len takú primeranú, o niečo nižšiu ako som zaplatil ja.

„Mrzí ma, že to takto skončilo. Ale ver tomu, že moja sestra ti v ničom neklamala. Myslela to s tebou vážne."

„Ja viem, že myslela. A ja som to myslel vážne tiež." Nič čo som jej povedal nebolo len tak. Neklamal som v tom, že ju ľúbim a chcem jej pomôcť. No nedokázal som to. Nemal som v sebe to, čo ona potrebovala „Nikdy som jej v ničom neklamal, Austin."

„Prebolí to." Myklo ma, keď jeho ľavá ruka pristála na mojom pleci. „Vás oboch. Potrebujete len čas." Áno, jemu sa to hovorilo ľahko. Videl som tie zamilované pohľady aké si s Brooke vymieňali. Zjavne im to spolu fungovalo lepšie, ako som si myslel.

Na chvíľku medzi nami zavládlo absolútne a veľmi trápne ticho. Ja som nemal čo povedať im a oni mne. Iba som nešťastne pozeral na plnú letiskovú halu a túžil som sa stratiť v dave. Aby som aj ja sám zabudol kto som a kam smerujem. Za letenku som znova zaplatil nekresťanské peniaze, čiže padlo skutočne vhod, že mi Austin dal peniaze za auto priamo na ruku. Domov som sa tak aspoň nevracal s prázdnymi rukami.