Keď oceán stretne pevninu

70.Kapitola

-Roderick-

„Nechceš ísť s nami?" opýtala sa Brooke, keď sa s Reném obliekali. Ja som však len pokýval hlavou. Nemohol som odísť. Dlho som pri Clare síce nebol, ale...nemohol som odísť. „Roderick...bolo by to lepšie."

„Nie, zostanem." Nemalo cenu dúfať, že ma k nej dnes ešte pustia. Už bolo neskoro, pričom skoro celé poobede ma od nej jej otec držal ďalej. Nie, žeby ma od nej vyhodil s krikom, ale nebolo to pekné. Hlavne slová, ktoré mi adresoval. Bola veľká provokácia, keď mi Clara vyznala lásku pred ním, ale nečakal som, že natoľko stratí nervy. No z druhej strany som ho plne chápal. „Uvidíme sa zajtra."

„Tak Šťastné a Veselé."

„Aj vám," odvetil som a sklonil hlavu. Jediný, kto tu okrem mňa ešte zostal, bol Austin, ktorý sa prechádzal niekde po chodbách. Tiež nechcel odísť, hoci ho zjavne už nepustia priamo na oddelenie. Najviac ma štvalo, že ma od nej delili smiešne sklenené dvere, cez ktoré som sa nemohol dostať. Boli zamknuté a za nimi sedela recepčná, či kto.

Mlčky som sa pozeral, ako odišli a hoci som chcel byť sám, nebolo to napokon príjemné. Bol Štedrý večer a celá nemocnica akoby vymrela. Bolo tu oveľa tichšie, než by som čakal. Ľutoval som každého, kto tu dnes musel byť. Bez rodiny, bez priateľov a bez všetkého, čo tento večer obnášal. Mne samému bolo smutno, že nie som doma s rodičmi. Chcel som...chcel som vziať Molly k nám, aby tam nebola sama, len s ostatnými vtákmi, ale...asi až na budúci rok.

„Takže...Roderick," oslovil ma Austin. Ani som si nevšimol, kedy sa objavil. „Nemal si doma problémy, že si sa rozhodol prísť?"

„Nie, rodičia to v konečnom dôsledku pochopili." Sťažka vydýchol a posadil sa vedľa mňa. Rozhodne nevyzeral ako vtedy, keď sme sa po prvé stretli. Tváril sa tak neskutočne zničene, pod očami mal tmavé kruhy a nešlo nepostrehnúť, ako sa mu trasú ruky. Bol zjavne s nervami v koncoch, ale zároveň si nesmel dovoliť teraz padnúť na kolená a plakať. „Musel som prísť."

„Jasné, ak spolu chodíte...je to tvoja nepísaná povinnosť." Prikývol som a zaťal ruky v päsť. Nešlo prepočuť, ako zdôraznil, že spolu chodíme. Clara to zjavne nepovedala nikomu, preto som tu bol zrazu za toho zlého. Ak ešte chlapca nikdy nemala a hlavne...hlavne ak je chorá, nedivím sa, že ma vnímajú ako hrozbu. Nikto z nich ma poriadne nepozná, nemajú mi prečo veriť a hlavne asi nie v tomto období. „Nebudem mať na teba žiadne drsné reči. To, že ak jej zlomíš srdce, ja tebe krk, hádam vieš."

„Samozrejme." Uškrnul som sa a pozrel na neho. On sa však nezasmial. Myslel...myslel to vážne. „Pozri, Austin...nemám dôvod, aby som jej nejako ubližoval. Hlavne nie, ak..."

„Povedala ti to ona, či Brooke?"

„To je trocha komplikované." Nechcel som mu to vysvetľovať, ale jeho slová ma viac uistili v tom, že je všetko tak, ako som si posledné hodiny myslel. Neboli to len prázdne myšlienky bez pointy. Všetko bolo zrazu priveľmi reálne, keď sme sedeli len kúsok od vchodu na psychiatriu. Zrazu nič z toho neboli len slová na internete. Keď som jej dnes pozeral do očí, bolo to priveľmi viditeľné. Oči mala plné bolesti, ale keď ma uvidela, predsa v nich bolo to, čo stále. To maličké svetielko šťastia. „Aký je s ňou život? Tušil som aj doteraz, že niečo nie je v poriadku, ale keď mám zrazu diagnózu pred sebou..."

„Nie je to ľahké, ale sú aj oveľa, oveľa ťažšie choroby. Musíš mať hlavne veľmi veľa trpezlivosti a lásky, keď jej je najhoršie. A to je v jej prípade pomerne často. Z veľkej časti u nej prevládajú depresie, už od samého začiatku."