Keď oceán stretne pevninu

43.Kapitola

Dnes sú to oficiálne tri roky, čo okupujem túto stránku :D woooohoooo :D v tej dobe som si určite nemyslela, že to dotiahnem až sem, alebo, že budem mať v celej veci takú výdrž :D a hlavne, že tu spoznám toľko úžasných ľudí :3

Chcela by som sa teda touto cestou poďakovať každému, kto ma za tie tri roky nejakým spôsobom podporil, kto zanechal hviezdičku na mojom príbehu, alebo si dal tú námahu, aby mi napísal komentár :) veľmi si to vážim ľudia :3 ❤ ❤

Zároveň ale chcem oznámiť...alebo vás skôr poprosiť ešte o trocha trpezlivosti :/ fakt nestíham, mám toho v každom smere teraz príšerne veľa a písanie je to posledné, na čo mám náladu a hlavne čas. Veľmi ma to mrzí, ale inak to bohužiaľ nejde. Dajte mi ešte nejaké dva týždne a potom sa hádam všetko vráti zas do starých koľají :)

-Roderick-

„Aký je prvý večer osamote?" opýtal som sa, zahľadený von oknom. Ale aj to preto, že Maxim sa ešte niekde vonku motal. Slušne využil to, že dorazil ako prvý, lebo obsadil posteľ, kde som spal minule ja. Tú, s tým krásnym výhľadom na pláž. „Asi dosť veľká zmena, čo?"

„To áno. Ale nepovedala by som, že príjemná," odvetila Clara, ktorej hlas hovoril iba za jedno. Bola ešte smutnejšia, ako keď sme sa dnes lúčili. A viete, že ma to ani neprekvapovalo? Nie po tých dvoch mesiacoch, ktoré sme mali za sebou. Október a november mali svoje čaro, dozaista áno. Od večera, kedy som zo seba vysúkal ospravedlnenie a presvedčil ju, aby mi dala šancu, sa zmenilo veľa vecí. Ale k dobrému. Cory sa síce vrátil domov pomerne skoro, ale ja? Ja som mal zrazu hlavu plnú nápadov, ako budovať priateľstvo, na ktorom mi tak záležalo.

„Tiež je mi tu akosi zvláštne. Si veľmi ďaleko." Minulý mesiac nám tento týždeň praxe zrušili, takže sme doteraz boli nepretržite spolu, skoro každý deň. Okrem teda tých, kedy mi Brooke vyslovene zakázala, aby som sa ku Clare priblížil. Základ nášho vzťahu ale bol stále ten istý. Ja som sa zbytočne nepýtal a ona ma neodsúvala bokom. „Ešte aj Maxim ma opustil."

„On sa vráti."

„Si smutná." Nebola to otázka, ale konštatovanie, ktoré bolo na milión percent pravdivé.

„Hej, som. Chcem už byť proste doma." Tichučko som Brooke závidel, že išla do Indie, pričom nás čakal ešte týždeň v škole. No keď mi nedávno napísala, že jej dych vyrazilo už len samotné privítanie na letisku, bol som rád, že si užíva voľno. Mala toho vyše hlavy. Hlavne, ak jej otec nevedel čo so sebou a neraz som ho videl na internáte, ako kričí jedna radosť. „Ty nie?"

„Ale áno. Bude pekné vrátiť sa." Ráno vstať, zobrať surf a ísť na pláž. Nechať za sebou zimu, ktorá mi ničí život a namiesto kabáta a čiapky mať na sebe zas len plavky. „Nemôžem sa dočkať, kedy sa ponorím do teplých vôd oceánu. Príde mi to ako večnosť, čo som si nebol zaplávať."

„Na mňa už čakajú chladné lesy, s mojou milovanou vyhliadkovou skalou. Po prvé tam vezmem aj Oriona." Áno. Presne to bol jej svet. Ponorený v srdci prírody, schovaný za ihličím stromov. Prostredie, ktoré ma začalo za posledné týždne priťahovať. Už len kvôli nej, som chcel dať šancu niečomu podobnému. Niečomu, čo nás obklopovalo z každej stránky a čím som ja tak rád opovrhoval. „No teším sa hlavne na rodičov. Prvé dni mi prišli ľahké, dalo sa to bez nich zvládnuť, ale už mi hrozne chýbajú."

„Tak doteraz sme boli zvyknutí, že sú stále pri nás a zrazu..." Zrazu to bolo inak. Mama a otec boli stovky kilometrov odo mňa a hoci sme si volali a písali pravidelne, nestačilo to. Vôbec to nebolo také isté.