Keď oceán stretne pevninu

90.Kapitola

-Clara-

„Nechutí ti?" opýtal sa pán Morisson. Už dobrých desať minút som sa iba nemo prehrabávala v rizote, ktoré ale zhodou okolností chutilo skvele. Jarná cibuľka mu dodávala zaujímavú chuť a rovnakú prácu odviedlo aj biele víno. Keď ma pán Morisson pozval na večeru, váhala som. Stále som sa cítila pomerne dobre, ale po poslednej noci som bola hrozne unavená. Plakala som skoro bez prestania. Nemohla som uveriť, že som to skutočne všetko skončila. Bolo to jemné a plné lásky, ale verdikt bol koniec koncov stále rovnaký. Ja a Roderick sme už pár netvorili.

„Jedlo je vynikajúce."

„Tak?"

„Rozišli sme sa." Konečne som položila vidličku a oprela sa. Reštaurácia pôsobila veľmi útulne. Červené steny, tlmené svetlá, zapálené sviečky na tmavých drevených stoloch a veľké kytice slnečníc. V pozadí hrala tichá, veľmi upokojujúca hudba a keďže tu ani nebolo tak veľa ľudí, mali sme v rohu dosť veľké súkromie. „Včera sa konečne vrátil a tak som za ním zašla."

„Úprimne povedané, nečakal som, že ty budeš tá ktorá to skončí." Mykla som plecami a založila si ruky na hrudi. Ani ja by som to od seba nebola čakala. Myslela som si, že to práve ja budem v jeho pozícii...plakať a prosiť toho druhého. Ešte stále mi vlastne nebolo jasné, kde som vzala silu aby som to urobila. Navyše s tak chladnou hlavou. Lebo hoci som bolesť cítila a to neskutočnú, zvládla som to bez zbytočného hysterického plaču. Ten prišiel až potom, keď ma on už nevidel. „Ako to vzal Roderick?"

„Ťažko. Veľa ma prosil, rozplakal sa ale...nemohla som ustúpiť." Moje obavy sa skrátka potvrdili. Od začiatku mi bolo jasné, že skončíme práve takto. Zlomení a utrápení len preto, že ja neviem vo vzťahu fungovať. Chvíľu som si pritom myslela, žeby to mohlo byť inak. Naše začiatky, kedy to už bolo o niečom viac ako o kamarátstve, boli krásne. Plné nových pocitov a akéhosi nadšenia, ktoré som síce neukazovala, ale cítila každým kúskom svojho tela. No to bolo predtým, ako som išla domov na prázdniny. Odvtedy išlo všetko istým spôsobom dole vodou. Pritom by ste si povedali, že práve vtedy náš vzťah len skutočne začal. „Viem, že som urobila správnu vec. Nefungovalo by to, keď skutočne idem domov, ale stále mám pochybnosti. Ľudia sa väčšinou rozchádzajú preto, že už sa nemajú radi a nechcú byť spolu. Lenže my dvaja sme ešte stále zamilovaní."

„Tiež som sa raz takto rozišiel s dievčaťom. Bol som do nej šialene zaľúbený, no ona odchádzala na vysokú na druhý koniec USA. Prvotne som si hovoril, že to nejako zvládneme, budeme v kontakte a tak. Vtedy sme ešte samozrejme nemali tieto vymoženosti modernej doby, čiže by to bolo o to ťažšie. Napokon keď som si všetko premyslel, rozchod sa zdal najlepšou možnosťou. Ja som miloval ju, ona mňa...ale skrátka som ju nechcel na diaľku obmedzovať v tom, aby tam vonku hľadala svoj nový život. Radšej som sa zmieril so zlomeným srdcom, ale vedel som, že ona žije slobodne a môže si bez výčitiek alebo zábran robiť čo sa jej len zachce."

„Videl ste ju ešte potom niekedy?"

„Samozrejme. Veľakrát. Dokonca oproti mne pred oltárom v kostole." Udivene som otvorila ústa, pričom som sa ale skutočne úprimne usmiala. To nemohol myslieť vážne. Príbeh ako vystrihnutý z románu. Ak si teda odmyslíme ten skutočný koniec. „Niekedy sa pýtam sám seba, ako sme po tom všetkom mohli dopadnúť takto biedne. Vrátili sme sa k sebe po piatich rokoch, prežili sme toľko krásneho a nezabudnuteľného a...veď vieš, ako to napokon dopadlo."

„Myslíte si, že láska takto skutočne funguje? Keď majú byť dvaja spolu, bude tak aj napriek všetkým prekážkam?"

„Dakedy som v to veril, to áno. Teraz už neviem." Znova som vzala do rúk vidličku. Bolo mi ľúto nechať tu to skvelé jedlo. „Ty v to veríš?"