Keď oceán stretne pevninu

52.Kapitola

-Clara-

„Celé dva týždne boli úplne dokonalé, ale ten pocit, keď sme sedeli na slonoch...Bože, to bolo neskutočné." Bola som unavená, ale aj tak som s radosťou počúvala všetko, čo Brooke rozprávala. Tešila som sa na jej príchod a keď tu už konečne bola, ani som ju prvotne nespoznávala. Bola tak krásne opálená a hlavne šťastná. Usmievala sa od ucha k uchu a oči jej žiarili radosťou pri každom slove. „Určite by som sa tam ešte niekedy rada vrátila."

„Znie to naozaj skvele." Musela na mne vidieť, že nejavím na prvý pohľad priveľký záujem, no v skutočnosti som chcela počuť jej príhody. Len som sa tak nevládala tváriť. Lebo hoci to tak nevyzeralo, pred Roderickom som nechcela poobede plakať. No inak to nešlo. Keď sme tam tak ležali oproti sebe, prišlo mi neskutočne smutno. No stále lepšie, ako keby nemám cítiť absolútne nič. Z toho pocitu som od piatka mala až-až. „Teraz je na teba neskutočne príjemný pohľad. Si taká šťastná."

„Nepopieram." Obdarila ma ešte jedným úsmevom, než zaniesla kufor do šatníka. Ja som si ten svoj ešte stále nevybalila. Kým som sa zobudila, Roderick bol preč a onedlho nato, sa už ukázala Brooke, čiže som čas ani nemala. Zostala som len ležať. Aspoň to bola záruka, že sa mi všetko nezrúti priamo pred očami. Neviem prečo, ale posteľ bola akoby bezpečnou zónou.

„Čo René? Určite sa mu vracalo do New Yorku ťažko."

„Vlastne...šiel sa už len pobaliť. Dáva výpoveď a chce sa presťahovať sem do mesta." Neveriacky som vytreštila na ňu oči a dokonca som sa aj usmiala. Nemusela hovoriť nič viac. Vedela som, že odteraz sa pôjde na viac podobných výletov, ako bol ten na Vance Creek Bridge. A v istom smere ma to tešilo. Lebo ak sa na to budem cítiť, rada prejdem celý Oregon, skrz na skrz. Spomienky sú asi to jediné, čo si človek uchová naveky a preto je dobré, ich mať čo najviac. „Vieš, ako veľmi ma to teší? Budem ho mať poruke kedy len budem potrebovať. Presne ako doteraz."

„Váš vzťah je naozaj závideniahodný."

„Jeho beriem ako otca oveľa viac než...no než môjho adoptívneho otca." Z tej jednej príležitosti, pri ktorej som počula jej otca, som sa ani nečudovala. Veľa o rodičoch nehovorila, ale vždy keď na nich prišla reč, úplne stratila náladu. Preto som bola tak rada, že má Reného. Mala sa na koho obrátiť, keď to potrebovala.

A klamala by som keby nepriznám, že mi ich puto tak trocha pripomínalo mňa a pána Morissona. Áno, medzi nami to bolo o inom, bolo to oveľa viac komplikované, ale v konečnom dôsledku... Vážila som si toho muža rovnako, ako svojich rodičov. Lebo hoci mal svoje problémy, vždy sa postaral o to, aby som ja prežila ešte minimálne jeden týždeň, do nášho ďalšieho sedenia. Volával mi, keď som sa mu zdala pri stretnutí priveľmi skleslá a dlho hľadal lieky, ktoré by mi konečne poriadne zabrali. Lebo hoci sa hovorí, že ak človeku nasadia lieky, dá sa choroba úplne v poriadku zvládnuť, je to ťažká a dlhá cesta. Nie vždy sa rýchlo podarí nájsť správny druh tabletiek a ak aj áno, často sa stane, že prestanú pomáhať. Ľudský organizmus si na ne priveľmi zvykne a potom tam vzniká hlavný problém.

„Rodičia boli inak v pohode s tým, že si nebola doma na sviatky?"

„Asi áno. Išli neviem kam do sveta, takže som im zjavne priveľmi nechýbala." Konečne zhasla v šatníku a posadila sa. Odkedy prišla, stále niečo odkladala a behala hore-dole. Hneď však ako sa posadila, Orion zoskočil z mojej postele a išiel okolo nej poskakovať, aby sa mu po dvoch týždňoch konečne venovala. „Dosť už o mne, ty mi povedz, ako bolo doma. Z tých správ som bola zmätená."