Keď oceán stretne pevninu

14.Kapitola

-Clara-

Na moje veľmi veľké prekvapenie, som nemala ani ten najmenší problém vstať. Zobudila som sa dokonca o polhodinu skôr, akoby zvonil budík, čo som brala iba ako plus. Brooke navyše ešte spala, takže som mala čas sa v pokoji pripraviť a potom vyraziť na cestu. Na raňajky som chuť hneď nemala a aj tak som sa plánovala vrátiť po hodine späť. Zložiť si veci, najesť sa a vziať Oriona. Po jednej hodine žurnalistiky som mala mať dve angličtiny až o tretej a čas medzi tým som chcela stráviť v meste. Mala som v pláne si zájsť do kníhkupectva, alebo také niečo. Trocha viac sa poobzerať, aby som bola poprípade v obraze.

A hádajte čo? Stačil jeden jediný pohľad do zrkadla, aby som sa dokázala usmiať tak úprimne, ako za posledné dni vôbec. A to viedlo len k jednej veci. Smelo som siahla po farbách, ktoré som natoľko milovala. Nie v klasickej zostave, lebo som sa cítila dnes na niečo špeciálnejšie. Preto som si vzala bledunko modré šaty, ku ktorým som si cez plecia prehodila ešte tenkú bielu košeľu. Bolo trocha chladno, hoci na dnes zas písali príjemné teplo. K tomu všetkému biele tenisky, vlasy som si vyčesala do drdolu a dokonca...dokonca som sa trocha aj namaľovala. Nič extra, ale ja som z toho mala dobrý pocit. Bolo to, akoby som dosiahla neviem aký veľký úspech, pričom taká Brooke podobné veci brala za samozrejmosť.

„Dobré ráno," povedala som pomerne hlasno, sotva som zbehla dole schodmi a zastala pri Maximilianovi, ktorý už tiež zaujal svoje miesto. Hoci to bolo len na hodinku, ale priniesla som mu Oriona. Nie, aby sa Brooke náhodou sťažovala, že sa musí o neho starať.

„Aj tebe. Zjavne si sa dobre vyspala, čo?"

„Dalo by sa to tak povedať." Veľa spoločného to s tým nemalo, ale tešilo ma, že sa cítim konečne...fajn? Neutrálne? Nemala som pre to nikdy normálny názov. Bolo to proste obdobie bielej a bledomodrej, ktoré som si chcela udržať čo najdlhšie. Riziko, že bude zajtra všetko úplne inak tu bolo stále, ale snažila som sa na to nemyslieť.

„Dokedy budeš preč?" opýtal sa, sotva som sa zohla po Oriona a položila ho na mramorovú dosku stola. Podľa jeho výrazu by som usúdila, že sotva odídem, niekam si ľahne a zaspí, ale tak ako myslí. Aspoň nebude robiť problémy.

„Iba hodinku. Potom som späť, na celé predpoludnie si ho vezmem a prinesiem ti ho zas okolo tretej. Tam ma ešte čakajú dve angličtiny." A potom som si plánovala pozrieť ďalší krásny západ slnka, vrátiť sa do izby a čítať až kým nezaspím. Aspoň som teda dúfala, že ešte na angličtine nedostaneme žiadnu úlohu. Na to som sa ešte necítila.

„Tak mi zatiaľ skočíme asi von. Ak by som zostal sedieť tu, zjavne by som zaspal."

„Ako myslíš. Hlavne na seba dávajte pozor." Orionovi som pred odchodom vtisla ešte pusu, no potom som im už len z dverí zamávala a vydala sa na cestu. Už teraz bolo teplo a preto som si nechcela ani predstaviť, aké to bude cez deň. Veľmi som pritom ale dúfala v ochladenie, ktoré bolo sľúbené na koniec mesiaca. Áno, teplo a leto majú svoje čaro, to musím uznať, ale čo je krajšie ako stromy s farebnými listami, studený vietor, či neskôr snehová pokrývka pod vašimi nohami?

Maj pohodový deň princezná. Za dva dni sa vidíme.

Nedalo mi, aby som sa nad správou od Austina neusmiala. Keď som im večer volala, išlo to vlastne bez drámy. Rodičia im zjavne museli povedať, aby na mňa nebolí zlí a oni sa toho držali. Dokázali sme si všetko vysvetliť bez nejakej zbytočnej hádky, alebo niečoho podobného. Nejaké tie kázne som samozrejme dostala, ale boli také mierne, že som sa nad celou vecou len usmiala a vychutnávala si čas, ktorý sme spolu mohli hovoriť.