Keď oceán stretne pevninu

65.Kapitola

-Roderick-

„Nechce sa mi ísť nikam," posťažoval som si, vyvalený na Clarinej posteli. Hunterovi a Amelii som nechal na izbe súkromie a mal som šťastie, že ma Brooke prichýlila a nemusel som ísť niekam do zimy. Na to som nemal ani najmenšiu chuť. „Budeme síce pitvať raje, ale čo z toho?"

„Trocha nadšenia do života by neuškodilo. Nie v zlom, ale už sa ani trocha nepodobáš na chlapca, ktorého som stretla v septembri."

„Ako to myslíš?" Zodvihol som hlavu a pozrel na ňu, ako leží na bruchu a niečo si píše. Akýsi sloh na španielčinu, alebo čo spomínala. Priveľmi som ju pri pohľade na veľkú kanadskú vlajku nepočúval. „Som rovnaký. Možno viac unavený, ale..."

„Nie si rovnaký ani náhodou," oponovala mi a nechala písanie chvíľu tak. „Stále si niekde lietal, smial si sa a ústa sa ti nezatvorili, nech sa dialo čokoľvek. Odkedy si sa zblížil s Clarou, upokojil si sa. Ešte stále niekedy táraš, ale už nie toľko, ako si zvykol. A hlavne si stále nevynucuješ spoločnosť a nechceš lietať po svete."

„A to je akože zlé?" S úsmevom pokývala hlavou a podoprela si ju pravou rukou. „Tak potom?"

„Ja ti nič nevyčítam, iba ti hovorím, ako sa veci majú." Nepostrehol som, žeby som sa nejako zmenil. Pravda, že som nepotreboval zrazu toľko pozornosti ako predtým, ale...to bolo predsa kvôli nej. Nechcel som, aby sa okolo mňa motal hocikto. Veľakrát som chcel výhradne jej spoločnosť. Počúvať len jej názory a pozerať sa len do jej divokých očí, ktoré mi neustále niečo tajili. „Si k nej úprimný? Ľúbiš ju?"

„Samozrejme." Nemusel som sa ani zamýšľať nad odpoveďou. „Nikdy som jej neklamal, alebo ju nevodil za nos. Ver mi." Mala právo sa ma pýtať podobné veci, lebo priveľmi dobre vedela, čo som v minulosti stváral. Zjavne nebol dobrý nápad, aby som sa tým niekomu chválil, ale vtedy som si myslel, aký hrozný macher som, lebo si viem obmotať okolo prstu hociktoré dievča. No...tu som tak trocha padol na hubu.

„Som si viac ako istá, že ak by si jej zlomil srdce nejakou stupídnosťou, Austin by ti minimálne zlomil nos. Má Claru veľmi rád."

„Stretol som ho len raz, ale aj vtedy z neho šiel strach." Rovnako, ako z jej otca. Obaja si ma prezerali, akoby som bol pre Claru najväčšia hrozba na planéte.

„Podľa mňa je zlatý," zamrmlala potichu a zas sa vrátila k slohu. V povzdychom som privrel oči a pokúsil sa myslieť na spánok. Zabíjalo ma, že odkedy som tu, mám stále problémy v tomto smere. Hlavne, že som nedokázal prísť na ich príčinu. Narátal by som viac úplne, alebo z časti prebdených nocí, ako takých, ktoré mi aj dali nejaký ten kvalitný spánok. Ďalší dôvod, prečo som mal zostať doma. Tam o spánok núdza nebola.

***

„Som tu načierno, nemôžu ma vyhodiť?" opýtal sa Cory, sotva si položil tašku. Maxima som nechal, nech má izbu, kde sme doteraz bývali spolu a ja som si vzal inú, úplne na konci chodby. Cory mi pár dní dozadu volal, že sa chystá prísť, takže to bol dôvod navyše, aby som sa nepokúšal obnoviť kontakt s Maximom. „Nerád by som ti spôsobil nejaké problémy."

„Podľa mňa ani keby ideš s nami na vyučovanie, by si nik nevšimol, že si tu nikdy predtým nebol."

„Na to si asi netrúfnem." Ráno som sa trocha ťažšie rozlúčil s Brooke, ale...najhoršie asi bolo, keď som odchádzal od nich z izby. Doteraz som tam bol denne a aspoň trocha mi to tam prišlo, že som bližšie ku Clare. Boli tam jej veci, jej milované knihy, kanadská vlajka... ale tu razom nebolo nič, čo by mi ju pripomínalo. Teda až na kľúčenku, ktorú som mal odvtedy neustále pri sebe. Pred spaním som ju párkrát vždy obrátil v ruke s nádejou, že mi to možno nejako pomôže. Sľúbili sme si, že si budeme volať, ale...Clara ma poprosila, aby sme zostali len pri písaní. Nebolo to až tak zvláštne, už sme takto neraz boli, len ma to proste mrzelo. Chcela som počuť jej hlas.