Keď oceán stretne pevninu

74.Kapitola

-Clara-

Najprv niekto klopal. Alebo skôr trieskal do dverí, akoby nebolo zajtrajška. Hlava mi stále trešťala a oči sa mi otvárali neskutočne ťažko. Preto som sa viac ani nepokúšala. Iba som sa otočila chrbtom ku dverám a chcela spať ďalej. To však nešlo, keď niekto vošiel dovnútra a posadil sa na kraj postele. Počula som ozvenu svojho mena, ale nereagovala som. Všetko priveľmi bolelo. A hlavne pocit, ako mi neznáma ruka pristála na pleci a pomykala so mnou.

„Clara..." Dostala som zo seba niečo nezrozumiteľné, čo muselo stačiť, ako odpoveď. „Pila si z tej vodky?"

„Neviem." Nespomínala som si absolútne na nič. Viem, že som bola hore uprostred noci, dvakrát som vracala, ale nič viac. No cítila som sa celkom pokojne. Nič ma priveľmi netrápilo. Ani fakt, že osoba sediaca pri mne, je pravdepodobne pán Morisson.

„Vieš, koľko je hodín?" Pokývala som hlavou. Odkiaľ by som to akože mala vedieť? „Pol siedmej večer. Spala si celý deň." Možno aj áno. Nemala som absolútne poňatia, čo sa mohlo okolo mňa diať. No stále som bola príšerne unavená a chcela som spať. Aspoň vtedy som necítila nič. Nič z toho, čo sa stalo včera na cintoríne. Nemyslela som na Vranu, ktorý sa priznal ku všetkému. Zabil mi brata. Nie priamo, ale zabil ho.

„Prečo ste vlastne tu?"

„Tvoj otec musel odísť kvôli práci ešte ráno do Calgary a vzal so sebou aj tvoju mamu. Vrátia sa asi až zajtra." Prikývla som. To som vážne všetko prespala? Celý deň som bola sama doma a ani som o tom nevedela? „Nedvíhala si mi, tak som radšej prišiel." Z hotela to nemal ďaleko. Prvotne som nechápala, prečo nezostal u nás, ako na Vďakyvzdanie, ale zjavne to bolo lepšie. Neviem, ale stále som nechápala, načo bola celá tá psychiatria dobrá. Myslel si, že koná dobre a pritom mi ublížil ešte viac.

„Som v poriadku." Pomaly som sa posadila. Celé telo ma neskutočne bolelo, až to nebolo asi ani možné. Bola som so silami v koncoch dokonca bez toho, aby som čo i len vyliezla z postele. „Kedy ideme späť do Oregonu? Zajtra, alebo pozajtra?" Bolo mi to vlastne jedno. Chcela som proste preč. Dúfala som, že ak ma od toho miesta budú deliť stovky kilometrov, nejako mi odľahne.

„Pozajtra stačí. Zajtra sa zbalíš, rozlúčiš s rodičmi a skoro ráno potom vyrazíme, hej?"

„Ako chcete. Mne je to jedno." Jemu som možno prišla, že som sa vrátila do čierneho sveta, ale moja myseľ sa ešte stále nedokázala rozhodnúť. Bolo mi dobre, ale zároveň nebolo. Chcela som sa smiať, ale do očí sa mi tlačili slzy. Zrazu existovala rovnováha, o ktorú som nestála. Chcela som naplno patriť do jedného, či druhého sveta. A nie sa potkýnať medzi nimi.

„Čo sa deje? Vyzeráš príšerne." Aj som sa príšerne cítila. Rozlámaná na kúsky. „Dlho sme sa nerozprávali."

„Myslíte bez toho, aby mi žilami kolovali sedatíva?" Vyčítavo som na neho pozrela, ale to mi nič neprinieslo. Nech som to ja vnímala hocijak, jeho úmysly boli dobré. Chcel si byť istý, že si neublížim. Akurát ma štvalo, že nik nebral ohľady na moje názory a nik ma nevypočul. „Nechcem aby sme o tom hovorili. Stalo sa a zmeniť to nevieme."

„Toto nie je odpoveď, v akú som dúfal. Alebo akú som od teba čakal." Jasné, že nie. Ani ja som nechápala, prečo som sa vyjadrila práve takto. Nesedelo to k tomu, ako som videla svet za iných okolností. Mala by som ho viniť z toho, čo sa stalo, z toho v akom stave som teraz, ale nemala som silu na zbytočnú nenávisť. Rovnako, ako som si zlosť nevybila ani včera. Neil...Vrana...ako ho mám dopekla volať? A hlavne prečo k nemu necítim väčší hnev? Priznal sa, že kvôli nemu je Andy mŕtvy...a ja som ho nedokázala nenávidieť. Nešla som na políciu. Prečo?