Keď oceán stretne pevninu

35.Kapitola

-Roderick-

„Počúvaš vôbec?"

„Hm?" Rozpačito som pozrel na Maxima sediaceho vedľa mňa. Nie, nepočúval som. Ani slovo z toho, čo profesor povedal, ale ani nič, čo sa dialo okolo nás. Myšlienkami som bol celý deň úplne niekde inde. Trápilo ma, že som pred prednáškou nabehol do Brooke ktorá dozaista znova plakala a rovnako ma trápilo, že mi Clara ešte neodpísala a dnes som ju nevidel. Akurát som nevedel, ktorá z tých vecí ma trápi viac.

„Čo je s tebou? Zase si nespal?"

„Pre zmenu teraz áno." A bol to sakra dobrý pocit, keď som sa ráno prebudil aspoň trocha oddýchnutý. „Prečo ťa vlastne zaujíma, či dávam pozor?"

„Lebo viem, koľko celé štúdium stojí a tvoji rodičia by neboli radi, keby vedia ako mrhajú peniazmi." Prevrátil som očami nad jeho životnou múdrosťou, ktorá v sebe ale ukrývala aspoň kúsok pravdy. Ale nemohol som proste zato, že ma nič z tých nudných rečí nezaujímalo.

„Videl si už dneska Claru?"

„Nie, akurát som jej ráno písal, no neozvala sa."

„Písal si jej?" Prikývol, pričom ale nechal oči zafixované na tabuli, z ktorej si rovnako ako všetci, svedomito opisoval poznámky. Teda všetci až na mňa. Nedokázal som sa k tomu prinútiť. Potom, ak bude večer pokoj, si ich od neho opíšem. Aby sa nepovedalo. „Čo vy spolu máte?"

„Čo by sme mali mať?" Konečne aspoň na chvíľu vzhliadol ku mne. „Dalo by sa akurát povedať, že sa možno snažíme skamarátiť. Nezačni si hneď niečo domýšľať." Zelenou fixkou podčiarkol pár riadkov, ktoré zjavne profesor hovoril, že sú niečím dôležité a potom zas pozrel na mňa. No z výrazu tváre mi asi veľa nevyčítal. Sám som posledné dni netušil, čo sa mi v hlave deje. Bol tam akosi priveľký zmätok, ktorý sa mi nijako nedarilo upratať.

„Iba som sa pýtal. Neurážaj sa hneď."

„Fajn." Radšej som si znova podoprel hlavu ľavou rukou, zošuchol sa na sedadle nižšie a privrel na chvíľu oči. Predo mnou sedel vysoký chlapec, ktorý ma skvele zakrýval, takže som sa aspoň nemusel báť, žeby na mňa profesor dovidel. Na oddych som ale nemohol myslieť. Nie, ak sa mi stále za zatvorenými očami zjavil včerajšok. Tá chvíľa, kedy som pozeral na Claru a ona ma fotila. Snažil som sa sústrediť, hľadel som priamo na ňu, namiesto objektívu, ale...išlo to neskutočne ťažko. Nemohol som sa sústrediť iba na jednu vec, keď ma všetko naokolo tak veľmi rozptyľovalo. A hlavne teda ona.

„Pôjdeme sa dnes večer niekam previesť? Zišlo by sa."

„Moc si na to nezvykaj." Otvoril som ústa na protest, ale zostal som napokon ticho. „Ale môžeme, zíde sa to aj mne. Bolo by fajn, ak by pršalo."

„Prečo tak rád jazdíš v daždi?"

„Dodáva to všetkému nový rozmer. Viac riskuješ, viac sa spoliehaš na svoje schopnosti a viac precítiš to spojenie s autom." Pravda, že ja som sa nad šoférovaním ako takým nikdy nezamýšľal tak, ako on. Možno by som celé riadenie mal nabudúce brať inak. Venovať sa mu viac do hĺbky. „Jediná vec, ktorá je lepšia ako dážď na ceste, je sneh. Hore, v tých najviac zasnežených a najchladnejších častiach Ruska."

„Vezmeš ma tam niekedy?" opýtal som sa zo žartu, na čo ale on celkom seriózne prikývol." Počkaj, to akože naozaj?"

„Ak túžiš po tom, aby ti odmrzli uši, pokojne." Veľmi vtipné. Za to, že som sneh videl raz v živote, sa mi ešte neviem ako smiať nemusí. Zjavne som o nič tak prevratné neprišiel. Aj to sme boli počas vianočných sviatkov na dovolenke v Colorade. Mohol som mať tak deväť, či desať rokov, ale stále som si to dokonale pamätal. Zo snehu som bol celý unesený, ale rád som sa vrátil domov, kde ma čakalo teplo. „Videl si už vôbec sneh?"