Keď oceán stretne pevninu

10.Kapitola

-Roderick-

„Ako si vedel, že nie som v stave, aby som si šiel dole po raňajky?" opýtal som sa Maxima, sotva dosť hlučne postavil na môj nočný stolík ako pohár jablkového džúsu, tak tanier so sendvičom. Popravde...z našej menšej včerajšej oslavy sa stalo popíjanie typu: netrafím potom domov bez pomoci. Ja osobne som si pamätal len toľko, že Hunter zavolal taxík, ktorý nás zjavne dostal až sem. To, ako som vyšiel hore do izby a ľahol do postele už bola záhada. Dokonca som si zvládol vyzliecť tričko a rozopnúť opasok, čo bolo malé plus.

„Tvoj opilecký príchod sa nedal prepočuť. A vzhľadom na to, že máme o hodinu vyučovanie, by som si nemohol dovoliť na teba čakať, kým sa pozbieraš a pôjdeš dole."

„V skratke to bol môj nápad. Prišlo mi ťa ľúto," povedalo zrazu nejaké dievča. No až keď som zodvihol hlavu a obzrel sa, moje oči našli Brooke, ako si s kávou posedáva na stoličke pri mojom stole. Nebudem ale klamať, ten jej krásny úsmev mi hneď vylepšil náladu, hoci mi v hlave trešťalo. Zjavne som sa mal držať svojich slov a vypiť si len s mierou. „Ver mi, že ak by bolo na Maximovi, raňajky do postele by si nemal."

„To mi mohlo napadnúť hneď," odvetil som uškŕňajúc sa na nášho ruského kamaráta. Hoci vyrastal v rovnakom prostredí ako ja, doma rusky určite hovorili, lebo pri niektorých slovách sa dal počuť nejaký ten prízvuk. No stále lepšie ako u jeho otca, na ktorom ste mali chuť sa smiať skoro stále. Ale zas zo strachu o vlastný život ste to radšej neurobili. Určite mnoho ľudí pozná tie...nazvime to vtipy o rusoch, takže zjavne viete, o čom hovorím. „Každopádne ďakujem vám obom."

„Aj máš za čo. Dnes sa cítim ako charita, keď sa tu musím o každého starať. Najprv Orion, potom ty..."

„Pokiaľ viem, hovorila si, že ten pes je tvojej spolubývajúcej. Tak prečo sa o neho staráš ty?" opýtal sa Maxim nechápavo, sadajúc si na kraj svojej postele. Možno sa to zdalo len mne, ale ten chlapec vyzeral tak sakramentsky oddýchnuto a zrelaxovane, akoby sa práve vrátil z poriadne dlhej dovolenky niekde trebárs na Filipínach.

„Slečinka sa od včera večera neráčila ukázať. Ja neviem kde mohla tráviť noc, ale tu nebola určite. Keď som zaspávala nebolo po nej ani stopy a rovnako ani keď som sa zobudila. A ani posteľ nevyzerala tak, žeby v nej niekto spal, alebo sa jej od včera čo i len dotkol."

„Prečo si jej nezavolala?"

„Ty si vážne myslíš, že sme tak zadobre, aby mi dala svoje číslo?" opýtala sa Maxima so smiechom. Bolo zvláštne, že na Brooke je akýsi normálny, ale zjavne sa páčila aj jemu. Úprimne...komu by sa baba ako ona nepáčila? Ten chalan by musel byť slepý, aby tvrdil opak.

„Čo ty vieš, možno si už stihla nájsť priateľa," podpichol som ju, ale nečakal som, žeby v momente vstala z miesta a podišla ku mne. Necítil som sa veľmi na vstávanie a už vôbec nie za tých okolností, žeby som mal ísť na hodinu.

„Lebo ona vyzerá ako ten typ, čo si sem prišlo hľadať chlapca." S úškrnom mi prehrabla vlasy a vzala tvár do dlaní, ako to stále robievala Lucy, keď ma išla pobozkať. Včera som o nej trocha hovoril chalanom, ale nepamätal som si, čo presne. Len, že padlo jej meno a, že som ukázal aj fotku, na ktorej sme sedeli na pláži. Ani neviem, prečo som ju nevymazal spolu s ostatnými. Možno som ju len prehliadol. „Ty skôr pôsobíš ako niekto, to prišiel hľadať lásku do veľkého sveta."

„S tvojou pomocou..." Bol som zvedavý na jej reakciu, ale zjavne jej nebolo proti srsti, keď sme takto nezáväzne flirtovali. Hlavne asi vo chvíli, kedy sa zas zmohla čisto na úsmev. Musela si všimnúť, že ja som vrcholne šťastný, keď práve toto je jej odpoveď na jednotlivé veci. Popravde ma ale potešil aj moment, kedy sa ku mne naklonila a vtisla mi pusu na čelo.