Keď oceán stretne pevninu

84.Kapitola

-Clara-

Slová, ktoré v konečnom dôsledku absolútne nič neznamenali. Slúžili iba na to, aby ma nimi Vrana upokojil ako najlepšie dokázal. Chvíľami som pocítila jeho nežný dotyk či už na svojom chrbte, alebo ako sa mi pohrával s vlasmi. A ja som proti tomu nezmohla absolútne nič. Nevládala som sa pohnúť, ani otvoriť oči. Iba ležať opretá o jeho hruď v jeho hrejivom objatí, kde sa mi nemalo absolútne čo stať. Chvíľu som určite musela spať, ale nie dlho. Vedela som skoro o všetkom, čo sa naokolo dialo. To, ako si ľahol ku mne, ako ma pobozkal na čelo a ako pri mne ležal celé dlhé hodiny. Nenechal ma tu osamote ani na chvíľku.

„Musím...musím sa vrátiť."

„Zostaň so mnou. Aspoň na jednu noc." Nevládala som ani pokývať hlavou. Dokonca aj každé jedno slovo ma stálo veľmi veľa síl, ktoré som nemala. Bola som tak hrozne unavená. Fyzicky, aj psychicky. „Ja viem, že toto teraz musí pôsobiť hocijako, ale...nechcem...nechcem ti ublížiť."

„Tak prečo som tu?"

„Lebo chcem, aby si chvíľu patrila len mne. Ak už to inak nešlo." Prisahala by som, že sa mu trasie hlas rovnako, ako keď Austin premáha plač. Bolo to takmer identické, akoby som pri sebe počula skôr jeho, než Vranu. To ale nebolo možné. Môj brat bol v Portlande a ja som bola s vrahom. „Chcem tak veľa?"

„Nie." Nechcel toho vôbec veľa. Iba ja som nechápala jeho zámerom. No nedalo by sa povedať, že som sa ho bála a chcela nasilu preč. To ani náhodou. „No povedz mi...čo...čo mala byť tá tabletka?"

„Malá výpomoc." Jemu, či mne? Lebo hoci som mala pocit, že sa vznášam niekde mimo realitu, necítila som nič z toho, čo ma dovtedy trápilo. Smútok sa rozpadol na prach a po úzkosti nezostali ani najmenšie stopy. „Ako tebe, tak aj mne. Videl som, že sa necítiš dobre, bola si príšerne nervózna a vydesená zo všetkého."

„Čuduješ sa?"

„Nečudujem," odpovedal potichu. Jeho hrejivý dych ma pošteklil na líci, kde som o chvíľku pocítila aj jeho pery. Tuhšie som privrela oči, aby som si ten pocit naplno zapamätala. Nebude tu so mnou večne. Vzdá sa, alebo sa vráti do Kanady. No pri mne nezostane. Nikdy. „Bipolárna porucha je riadna sviňa."

„Takže to vieš?"

„Andy sa mi raz zveril." Ubolene, ale podarilo sa mi zakloniť hlavu, aby som mu pozrela do tváre. Bola však úplne nečitateľná. Jeho oči pôsobili tak hrozne chladne. „Zjavne to okamžite oľutoval, lebo si myslel, že sa to nejako pokúsim využiť proti tebe. Keď som ťa videl po prvé na cintoríne, mal som to v pláne. Chcel som ťa úplne položiť na kolená, ale potom... Bože, bola si to jediné, na čo som myslel celú noc až do doby, kým som ťa zas nevidel. Keď sme tam ležali v snehu...to bol ten moment."

„Si smiešny. Hovoríš...hovoríš, akoby si..."

„Akoby som ťa ľúbil?"

„Také niečo." Neprehliadla som, ako od nervov zaťal sánku. Nepovedal však ani slovo. Iba ma opatrne uložil medzi dva veľké vankúše a vyparil sa. Nechal ma tam ležať osamote, až kým sa mi do očí nenatisli slzy. Bola som však tak hrozne unavená, že na plač som pomyslieť nedokázala. Iba som zavrela oči a v nerušenom tichu o niekoľko minút zaspala.

***

Keď som znova otvorila oči, izba sa topila v šere nového dňa. Za oknami fučal chladný vietor, ale my sme tu mali veľmi príjemné teplo. Ležala som na ľavom boku, zakrytá hrubou červenou dekou, pričom Vrana spal vedľa mňa. Neležal ale tak blízko, akoby som bola čakala. Myslela som si, že využije všetky možnosti, ale neurobil to. Dal mi priestor a nasilu sa ku mne netlačil. Zjavne práve preto som k nemu pomaly načiahla ruku a končekmi prstov mu pohladila jazvu. Nemal na sebe tričko a zakrytý bol len po pás, takže som si v pokoji mohla prezerať jeho tetovania. Boli krásne a skrývali v sebe niečo oveľa viac, ako sa na prvý pohľad možno zdalo.