Keď oceán stretne pevninu

68.Kapitola

-Roderick-

„Mali by sme sa pomaly vrátiť." Pokýval som hlavou, pozerajúc na Molly, ako sa kúpe pri nádhernom západe slnka. Cory sedel na doske len kúsok odo mňa, tiež sa kochajúc tou krásnou zlatisto ružovou oblohou. No hoci som sa pozeral na niečo tak nádherné, nedokázal som sa usmiať. Brooke mi ráno písala, čo sa stalo u Clary doma. Aspoň sa mi tým odhalil dôvod, prečo mi nepísala, ani nevolala, ale zas...vyčítal som si, že som od nej tak ďaleko a nedokážem jej pomôcť. „Vieš, že po západe slnka nie je dobré byť vo vode."

„Koľko môže stáť letenka do Kanady, ak ju kúpiš úplne na poslednú chvíľu?"

„Nehovor mi, že chceš ísť teraz za ňou."

„Chcem." Moje miesto je v takejto chvíli vedľa nej. Veď spolu...veď spolu chodíme, ak sa to tak vezme, tak kde inde by som mal v podobnej situácii byť, ak nie pri nej, aby som nejako pomohol? Povedať niekomu, že ho ľúbite je jedna vec, ale tú lásku treba aj dokázať. Niekedy je psychická podpora oveľa viac, ako tisíc bozkov a objatí. „Nemôžem ju nechať, aby si tým prechádzala sama."

„Má tam predsa svoju rodinu, súrodencov..."

„Lenže ja som jej priateľ, Cory," sykol som hnusne. Nechápal som, prečo to od začiatku berie takto. Akoby nechcel, aby som s Clarou niečo mal. A pritom ju ani nepoznal. Videl ju raz v živote aj to, keď prišiel neohlásene. „Čo ťa natoľko žerie? Nezvykol si byť takýto." Pozorne som sa na neho zahľadel, ale keď si len znova ľahol na dosku a začal rukami pádlovať preč, vzdal som to. Ja som ešte nechcel von z vody, hoci to tu už nebolo práve dvakrát bezpečné. Zároveň však išlo o jediné pokojné miesto, ktoré som na celom ostrove našiel. Nedokázal som byť doma. Rodičia sa stále niečo vypytovali ohľadne školy a to som nedokázal zniesť. Nemal som ešte pripravené, čo im ohľadne toho celého poviem.

Aspoň Molly mi robila radosť. Podarilo sa jej chytiť dve ryby a zaletela aj slušnú vzdialenosť bez toho, aby musela pristáť na hladine a oddýchnuť si. Prekrásne hlavne bolo, keď si chvíľu zalietala a následne pristála na mojej doske, akoby nič. Pripomenulo mi to prvé dni, kedy mi ešte tak plne neverila. Snažil som sa ju vziať trocha do vody, ale vždy, keď som si ju posadil na dosku, z nej zoskočila. Lietať v tej dobe nevedela ešte vôbec a preto sa potom nechala unášať vodou. Z istého pohľadu, to boli oveľa menej hektické časy, ako teraz. Nikdy som sa pre školu nestresoval, no zrazu...netušil som, čo by bolo skutočne správne. Odísť a byť slobodný, alebo zostať, lebo to robí rodičov šťastných a hrdých. 

„Pôjdeme aj my?" opýtal som sa Molly. O koľko by bol tento západ slnka krajší, keby ho sledujem aj s Clarou? „Nechcel by som sa zas stretnúť s nejakým žralokom." Jemne som do nej strčil a keď zbadala, že sa smerom k brehu poberám ja, nasledovala môj príklad. Nenáhlil som sa a hlavne nie vo chvíli, kedy som uvidela na pláži priveľa ľudí. Dúfal som, že ak prídeme sem, budem pokoj, ale podľa party, ktorá sa bavila s Corym, to tak nevyzeralo. Všimol som si medzi nimi Robina, ale aj...ale aj Lucy. A tú som rozhodne nemal chuť vidieť. Radšej by som asi čelil žralokovi, než jej.

„Ale, ale...koho to vody oceánu priniesli?" opýtala sa hneď, ako som vyšiel z vody. Molly ma nasledovala ako nejaký psík, čo bolo vrcholne roztomilé. Otriasli si krídla od vody a potom sa usadila do piesku, znova smerom k západu slnka. „Odkedy si doma?"

„Pár dní," odvetil som nenútene. Poznal som celú partu s ktorou tu bola. Akurát som nechápal, čo s nim má Robin. Nikdy tých chalanov nemusel a zrazu sa bavili ako najlepší kamaráti. Mňa si pritom skoro ani nevšimol.