Keď oceán stretne pevninu

56.Kapitola

-Clara-

Už ani neviem koľký krát ma striaslo a pritom dôvodom nebola zima. Ale pohľad na náhrobný kameň, skrytý pod snehom. Navrhla som, aby sme ho zmietli dole, ale pán Morisson o tom nechcel ani počuť. Jenny vraj sneh milovala, tak prečo by sme jej ho mali brať? Tak, či tak som za ním dnes mala ísť, ale keď sa poobede objavil s tým, že ideme do Portladu, priveľmi som nenamietala. Zjavne z dôvodu, aby som nebola na izbe sama a aby som sa vyhla Roderickovi. No keby viem, že ideme na cintorín, možno by som si to premyslela.

„Prečo ste ma sem vlastne priviedol?"

„Tak, či onak som sa sem chystal." Priniesli sme za plnú hrsť jej obľúbených bielych ruží a žltých gerber. Ani jeden z nás nedúfal v to, že v tejto zime vydržia neviem ako dlho, ale...nechceli sme prísť na prázdno. „A takto spolu strávime aspoň viac času."

„Nemám vám čo povedať."

„Ale máš. Len sa ti ešte nechce." Odtrhla som zrak od náhrobku a pozrela na neho. Neplakal. V očiach nemal ani náznak sĺz, čo bolo zvláštne. Ale zjavne dobré. Asi mu konečne došlo, že toto je pre jeho milovanú dcéru najlepšie. Už netrpí, nič ju nebolí a nemusí sa báť ďalších komplikácií. Môže v pokoji odpočívať. „Však?"

„Je toho tak hrozne veľa."

„Ak myslíš, príď aj zajtra. Čas si určite nájdem." Zjavne by to tak bolo najlepšie. Dnes mu všetko nebudem schopná povedať. „Môžem ťa vziať na obed." Keď som očami prebehla po zasneženom cintoríne, na ktorom sme boli len my, nebolo mi práve dvakrát dobre. Už tak sa mi dnes vstávalo a obliekalo ťažko, ale teraz som mala pocit, že z tohto miesta nevládzem urobiť už ani jeden krok, smerom k parkovisku, kde sme nechali auto. Pomaly sa nad Portladnom usádzala tma, ale...bolo to dobré z jedného jediného dôvodu. Keď zamierime von z mesta, na uliciach už budú zapnuté vianočné svetielka povešané na stromoch. Claire mi hovorila, že tu ich už rozvešali, tak som napäto čakala, kedy sa tak stane aj u nás. A hlavne som dúfala, že sa svetielka ujdú aj stromom pred internátom, aby som sa nimi mohla počas tichej zasneženej noci kochať.

„Hovoril ste od pohrebu so svojou bývalou manželkou?"

„Nie a ani to nemám v pláne. Povedala, že ma nepotrebuje, tak prečo by som ju presviedčal o opaku?" Hoci mal v hlase chlad a nenávisť, dakedy ju musel milovať. V tom som si bola istá. Boli spolu dlhé roky a keby Jenny neochorela, zjavne by boli stále spolu. No rakovina im nielenže vzala dcéru, ale aj rozbila manželstvo. „Nechýba mi, ak sa chceš spýtať práve na toto. Padli medzi nami slová, ktoré jej nikdy nebudem schopný odpustiť."

„Ako vôbec človek spozná, že je do niekoho zamilovaný?" Načo som sa to dopekla pýtala? Potrebovala som si teraz zaťažovať hlavu podobnými nezmyslami, ktoré tak či tak nikam nevideli? Nie, odpoveď znie nie. „Zabudnite na to...nechcem to vedieť." Radšej som sklonila hlavu a pozrela na svoje čižmy. Boli čierne, ako inak. Vo vrecku kabáta som sa pritom pohrávala s niečím, čo som tam nosila už od doby, kedy som prišla z domu. S kľúčenkou, ktorá sa ešte stále nedostala k človeku, pre ktorú som ju kupovala.

„Je tu niekto taký, pri kom by to hrozilo?"

„Nie," sykla som chladne pomedzi zaťaté zuby. So zaslzenými očami som pozrela na hrob, pred ktorým sme stáli a potom sa pobrala smerom preč. Nemohla som tu zostať dlhšie. Nie bez myšlienky, že chcem, aby tu moje telo už naveky zostalo. To neboli myšlienky, ktoré by mi mali behať na tomto mieste hlavou. Na cintoríne by si mal človek uvedomiť aké má šťastie, že stále žije a má možnosť toto miesto opustiť. A nie želať si, aby sa to tu stalo jeho novým domovom.