Keď oceán stretne pevninu

11.Kapitola

-Clara-

„Takže...kam si sa to na celú noc vyparila?" Dúfala som, že sa mi podarí vypariť bez toho, aby sme sa stretli, ale zjavne som zlyhala. Brooke sa na mňa nalepila hneď, ako som vyšla na chodbu plnú študentov. Dnes ma našťastie nič viac nečakalo, takže som sa mohla tešiť na voľný čas. Samozrejme až potom, čo si zájdem po učebnice a rozvrh. To som už odkladať nesmela. „Síce vieš čo? Je mi to jedno. Čo mi ale nie je jedno, je tvoje šteňa. Ak sa nabudúce plánuješ niekde takto dlho zdržiavať, zober si ho so sebou. Nie som ochotná vstávať len kvôli tomu, aby som ho zobrala von."

„Zabilo ťa to, alebo ako?" opýtala som sa, prekvapená svojou drzosťou. Nemyslela som si, že sa to fakt opýtam takto na rovinu. Zjavne ale ak som sa jej chcela zbaviť, nemala som na výber.

„Ako sa to so mnou akože rozprávaš?"

„Tak ako ty so mnou Brooke." Nechcela som hádky, ani nič podobné, ale ak mi nedala na výber? Bez pozdravu alebo niečo na mňa proste vyletí? Zjavne ak by vedela ako to skutočne bolo, rozmyslela by si svoje chovanie. „Prečo sa proste nemôžeme baviť úplne normálne?" Zišla som po schodoch, aby som si na veľkej tabuli pri vstupe pozrela, kam mám ísť po učebnice. Jasné, mohla som sa jej to opýtať, ale to by som dala najavo, že ju potrebujem. A to pravda nebola.

„Ja sa snažím, ale ty si stále tá divná."

„Ja nie som divná, ale..." Skoro som to povedala, no v pravú chvíľu som zmĺkla. Upútali sme na seba trocha nechcenej pozornosti, ale sotva sme opustili schody a zastali pri tabuli, ostatní pokračovali vo svojej ceste.

„No čo si? Dokonči to."

„Daj mi prosím ťa pokoj. Nemám na toto náladu."

„Ako chceš. V tom prípade je asi zbytočné aby som ťa s nami pozývala do Portlandu." Pozrela som od tabule na ňu, ako si okolo ukazováka obmotáva prameň vlasov. Zatiaľ, čo ja som bola pomaly zúfalá, ona vyzerala úplne v pohode. Kompletne nad vecou, presne ako stále. „Idem ja, Roderick, Maxim a ich spolubývajúci s priateľkou."

„Tak to by si mohla Roderickovi odkázať, aby sa mi nabudúce nehrabal vo veciach. A rovno to odkáž aj sama sebe." Absolútne som nechápala, kde sa to vo mne zobralo. Ráno som sa jej ešte bála a teraz...pane Bože, len to nie. Väčšinou som toľkoto sebavedomia mala len v dobe, kedy som mala tesne pred tou najhoršou vecou. Pred začiatkom obdobia mánie, kedy som sa dobre, že za jednu noc nepokúšala dobyť celý svet. A hlavne keď som si verila natoľko, že som sa pobila v škole. S chlapcom, ktorý navyše chodil na box. Múdre rozhodnutie, ja viem.

„Tak to sa ospravedlňujem," povedal zrazu niekto spoza mňa. Keď sa však moje oči stretli s párom modrých ako samotný oceán, na chvíľu som zostala v šoku. Roderick aj so svojim kamarátom stáli len kúsok od nás. „Možno som sa nemal tvojich kníh dotýkať bez opýtania."

„No to si teda nemal."

„Fakt s nami nepôjdeš?" Pokývala som hlavou. Nemala som plány, ale už len keď Brooke vymenovala zúčastnených, môj záujem sa vytratil. Bolo to proste priveľa ľudí, s ktorými som nič moc mať nechcela. A do Portlandu ma to tiež momentálne neťahalo. Ešte by som nedajbože náhodou nabehla do súrodencov a to by bol po včerajšku horor. „Tak možno nabudúce."

„Možno. Vy sa ale zabavte."

„Aj namiesto teda," dodala Brooke, na moje prekvapenie schmatla Rodericka za ruku a potiahla ho preč. On sa na mňa len usmial a už ich nebolo. Čo som samozrejme uvítala.