Electus - Mesto Rozdelených I.

21. Kapitola

Za ten čas strávený v archíve sa výrazne ochladilo. Celým telom mi prešla triaška. Pošúchala som si uzimené ramená a navliekla si mikinu. Odkedy sme vyšli na ulicu, neustále fúkal studený vietor. Na oblohe sa v diaľke črtali veľké tmavé mračná. Všimla som si, že Adriána si ich zamračene prezerá.

„Musíme sa poponáhľať," zavelila a už sa ponáhľala ulicou.

Nahlas som zakašľala, aby som upútala Adriáninu pozornosť. Tá sa na mňa po pár váhavých sekundách obrátila. Významne som sa na ňu pozrela. No Adriána iba prekrútila očami a mávla rukou.

„Nič sa neboj. Majú tuhý korienok. Ich len tak niečo nezrazí na zem."

„Stačí iba niekto," poznamenal Peter s úškrnom si ju prezerajúc.

Adriána sa naňho pohoršene pozrela.

„Lenže si to sľúbila!" okríkla som ju a ponáhľala som sa, aby som im stačila.

Kvôli prichádzajúcej búrke zrýchlili tempo. Skoro som bežala, aby som s nimi dokázala udržať krok.

„Pozri sa, Pandora. Tých chlapov nenávidím. Nenávidím to, čo robia, ani ich dôvody, prečo to robia. Oni nemajú problém zabiť bez mihnutia oka kohokoľvek od obyčajného mága až po Hlavu Spoločenstva. Bez výčitiek svedomia. Tak prečo by som ja, alebo hocikto iný, mala byť k nim milá?" hovorila bez toho, aby sa ku mne čo i len otočila.

Jej blonďavé vlasy divoko trepotali vo vetre ako vlajúca zástava na rozbúrenom mori. Tuším som sa prvýkrát nezhodla s Adriániným názorom na nejakú vec a nepáčilo sa mi to. Vždy bola taká milá, plná pozitívnej energie. Kde sa v nej nabrala toľká zloba a chladnokrvnosť? Na to odpoveď asi nikdy nedostanem.

Pf, to akože bola kedy? Listujem vo svojich stránkach, ale nejako neviem nájsť kapitolu z jej života, kde by bola aspoň raz milá.

„Možno si preskočil kapitoly, ktoré strávila vo vile Tenebras. Prosím, skús si to ešte raz v hlave prelistovať."

Počula som, ako si odfrkol a niečo nahnevane zahundral.

Bez zastávky nás viedla všakovakými uličkami nespúšťajúc zrak z oblohy. Búrka sa blížila. Na našu smolu, prirýchlo. Vietor naberal na intenzite. Divo mi fúkal do tváre a robil z mojich vlasov spleť čiernych chumáčov chaoticky poskladaných na hlave. Zahli sme za ďalšiu bytovku a prešli jednu z nekonečných ciest. Rozpoznávala som cestu, cez ktorú nás viedla. Boli sme opäť pred zimným štadiónom. Míňali sme malú plochu, kde bolo vysadených zopár listnatých stromov.

Vtom sa Peter, bežiaci vedľa mňa, vyčerpane o jeden z nich oprel.

„Peter, čo robíš?! Hybaj, inak zmokneme!" kričala som za ním, aby som prehlušila čoraz silnejší vietor.

Nehýbal sa. Ďalej sa opieral o strom a bolestne si šúchal spánky.

„Adriána!" kričala som za ňou, no bola príliš ďaleko, aby ma mohla počuť.

Vasil upaľoval pod najbližšiu striežku. Zadívala som sa na Petra. Bola som od neho iba pár metrov, no aj to mi stačilo, aby som vedela, že tu niečo nebolo v poriadku. Ustarostene som k nemu pribehla. Zápasil vo mne strach aj hnev. Prečo musel byť vždy tak tvrdohlavý?! Somár jeden! Samozrejme, nič mu nebolo. On bol vždy v poriadku! Keby to vyklopil skôr, možno by tu teraz neomdlieval! Och, ako som ho len nenávidela!

„Ja... Ja už nemôžem," bolestne zašepkal a zrútil sa na zem.

Šokovane som naňho hľadela. Snažila som sa ho zachytiť, no nedokázala som sa pohnúť z miesta. Kŕčovito sa zmietal na zemi neprestávajúc si pri tom držať hlavu. Neprestajne niečo vykrikoval, ale slová mu z úst odniesol silnejúci vietor.

S hrôzou som zakričala na Adriánu. Našťastie ma tentoraz počula. Náhlivo sa k nám otočila. Keď videla, ako sa Peter zmieta na zemi, zbledla. Rýchlo schmatla Vasila, ktorý ešte stále stál pod strieškou a upaľovala k nám.

Adriána si k nemu pohotovo kľakla a snažila sa mu chytiť hlavu, aby si ju nezranil. Všetko však márne. Peter neustále vykrikoval nezmysly ako: Prestaňte! Nič som vám neurobil! Sklapnite už konečne!

„Pomôž mi!" okríkla ma Adriána, čím ma prebrala z prvotného šoku.

Rýchlo som si k nej kľakla a snažila sa mu odtrhnúť ruky od hlavy. Peter jačal ako zmyslov zbavený. Jeho bolesťou skrivená tvár na nás upierala ustráchaný pohľad, no akoby nás ani nevnímal. Oči mu divoko behali sem a tam. Šklbal sa, prevaľoval, akoby ho niekto udieral päsťami. Vasil sa mu snažil držať nohy, no Peter ho kopol silno do hrude a on odletel o dva metre dozadu. Vystrašene som sa za ním pozrela. Vasil sa pomaly zviechal zo zeme na trasľavé nohy.

Vzduch sa ochladil. Videla som, ako sa mi dych mení na obláčiky pary. Celým telom mi prešla triaška. Čo najviac som sa zababušila do mikiny. Peter sa neustále mykal. Oči mal vystrašene vytreštené. Päsťami udieral do betónu, trhal sa zakaždým, keď sa ho Adriána dotkla. Nechápala som, čo sa s ním dialo. Nanešťastie, podľa Adriáninho totálne zmäteného výrazu bola na tom úplne rovnako. Peter pohľadom chodil po nás hore-dolu, no pozeral akoby niekde poza nás.

Sťažka otvoril ústa a niečo potichu zašepkal. Silný vietor mu však slová okamžite zobral a odniesol niekde ďaleko. Naklonila som sa bližšie. Všimla som si, ako sa mu svaly na krku neustále napínajú a uvoľňujú. Kľakla som si k nemu a snažila sa ho upokojiť, no bolo to márne.

„Prichádzajú," takmer nezrozumiteľne mi zašepkal do ucha sykajúc od bolesti.