Electus - Mesto Rozdelených I.

38. Kapitola

Nahnevane som sa postavila. Zabodla som doňho pohľad a prstom mu namierila na hruď. Ostro som sa ho spýtala:

„Nebodaj ty si mal lepší nápad, ako to spraviť?!“

„Ja by som sa do toho ani nestaral!“ skríkol mi rovno do tváre.

Nahnevane som rozhodila rukami.

„Ach, jasné! To si celý ty! Ty myslíš vždy len a len na seba!“

„Akoby ty si bola iná! Ja mám aspoň pud sebazáchovy a zdravý rozum, ktorý mi našepkával, že je to totálna somarina!“ vrieskal na mňa cez celú celu, až sa to ozývalo do všetkých kútov tejto prihlúplej budovy.

„Máš úplnú pravdu! Lepšie by bolo, keby sa naše Spoločenstvá pozabíjali!“ šplechla som mu do tváre.

„Vieš o tom, že dokým si nenašla tú sprostú knihu, tak sme všetci vychádzali v mieri?!“

Posmešne som sa naňho pozrela.

„V mieri?! Zamysli sa trochu! Tomuto hovoríš mier?!“ posmešne som sa naňho pozrela.

„Bez nás by si ešte stále hnil vo väzení!“ pokračovala som, keď neodpovedal.

„A namiesto toho tvrdnem v ďalšom!“ zašepkal zlostne.

    Naše pohľady sa pretli. Navzájom sme sa nahnevane prepaľovali. Adriána s Vasilom zatiaľ mlčky sledovali našu ostrú výmenu názorov.

„Keď si vedel, že je to zbytočné, prečo si potom s nami šiel?“ nechápala som.

    Nahnevane po mne fľochol. Keby mohol jeho pohľad zabíjať, tak by som už dávno ležala mŕtva na dlážke. Zhlboka dýchal. Doslova som videla, ako sa mu v hlave otáčajú všetky jeho hrdzavé, spráchnivené kolieska. Už-už som čakala, že ma obšťastní ďalšou svojou pikantnou odpoveďou, po ktorej by som mohla spustiť paľbu ostrých slov na jeho adresu, no nestalo sa tak. Hnev z tváre mu pomaličky vyprchával.

    Skoro som ľutovala, že sa vzdal takpovediac bez boja. Ustarostene si prešiel rukou po tvári. S hlasným povzdychom si sadol na svoju posteľ. Tá pod ním hlasno zavŕzgala. Nemo som ho prepaľovala pohľadom a čakala na jeho odpoveď. Bez toho, aby sa na kohokoľvek z nás pozrel, zašepkal do mučivo ťažkého ticha, ktoré vzniklo po našej hádke:

„Pretože som blázon.“

    Na to som nemala žiadnu odpoveď. V tej vete bolo toľko emócií, že ani neviem či som všetky zachytila. Trpkosť, smútok, bezmocnosť, hnev na samého seba, beznádejnosť a niečo, čo som nemohla identifikovať. Možno nejaká... Jemnosť alebo lepšie povedané krehkosť, ktorú chcel zakryť dominantnejšími emóciami, no nejako sa mu to nepodarilo. S prižmúrenými očami som sa naňho zahľadela.

    Oprel si hlavu o stenu a mlčky hľadel pred seba. Nepozeral však na nič konkrétne. Iba sa začal pomaly strácať vo svojich myšlienkach.

„Kto bol ten muž, s ktorým si sa rozprával?“ spýtala som sa ho po ďalšej mučivej chvíli ticha.

    Vtedy sa Adriána tiež prebrala zo svojich myšlienok. Jemne pohladila už driemajúcehio Vasila a spýtavo sa pozrela na nás dvoch.

„Aký muž?“ nechápala.

„Keď nás chytili, s Petrom sa rozprával taký postarší pán. Netuším, kto by to mohol byť, no očividne Petra dobre poznal. Ten s tou obrovskou jazvou,“ dodala som pre Petra, keď som videla zmätok na jeho tvári.

Prikývol, akoby si náhle spomenul. Nič viac však k tomu nedodal.

    „Kto to bol?“ spýtala sa znova Adriána a zrakom chodila zo mňa na Petra.

Pod našimi pohľadmi sa nepokojne zahniezdil.

„Nuž... Akoby som to vysvetlil...“

„Môžeš začať tým, ako sa volá,“ skočila mu do reči Adriána.

    „Samuel. Samuel Dimidiatus... Aspoň myslím,“ začal nakoniec nie veľmi nadšene.

„Zaujímavé meno,“ podotkla som a prekrížila si ruky na hrudi.

Peter prikývol na znak súhlasu.

„Je to... Teda bol otcov kolega. Poznal som ho, pretože k nám často chodil.“

„A čo ti povedal?“ spýtala som sa, aby som ho trochu posúrila.

    Peter prehltol a s pohľadom upretým na svoje topánky odvetil:

„Nič dôležité.“

„Výraz tvojej tváre to rozhodne nenaznačoval,“ poznamenala som.

„Bol iba veľmi prekvapený, že ma tu vidí.“

„V putách... Vzpierajúc sa Hliadke... Áno, musel byť iba trochu rozrušený.“