Electus - Mesto Rozdelených I.

65. Kapitola

    Adriána si listovala v maminom zápisníku. Včera bola príliš vyčerpaná, aby sa dokázala sústrediť. No to sme boli asi všetci. Oheň jej na tvári vytváral prečudesné masky. Zdôrazňovali jej sústredené črty tváre. Prstom prechádzala po jemných stránkach zápisníka sem-tam si niečo pre seba mrmlajúc. Vasil sa napchával klobásou a držal pri tom ďalšiu napichnutú na dlhej úzkej palici, ktorú neprestajne strkal do plameňov.

Vzdychla som si a snažila sa pohodlne, ak sa to vôbec na drsnej kôre stromu dalo, oprieť. Avšak hneď, čo som spravila čo i len nepatrný pohyb zo svojej polohy, pocítila som tupú bolesť v chrbte, pravom pleci a stehnách. Pred malou chvíľou som sa s Petrom vrátila z nášho „tréningu". Na moje protesty, že som unavená, a že som už bojovala iba mávol rukou.

„To nebol boj. Aj sliepka by skôr vyhrala súboj so zemskou príťažlivosťou a vzlietla ako ty."

S tým ukončil všetky moje protesty.

Otočila som si svoju klobásu na druhú stranu a žmúrila pri tlmenom svetle plameňov či je už upečená. Masť z nej už kvapkala hodnú chvíľu. Pozrela som sa na klobásu, ktorú držal Vasil Petrovi, kým on šiel po ďalšie drevo. Podľa môjho úsudku by si mal však pohnúť, pretože Vasil sa do opekania jeho klobásy až priveľmi zanietil. Ak nepríde do najbližších desiatich minút, tak mu na večeru ostane len kus obhoreného drievka. Pozrela som sa na ďalšiu klobásu, ktorá bola Vasilova. Tej, pre zmenu, nevenoval žiadnu pozornosť. Jednoducho len oprel palicu s klobásou o drevo, aby bola nad ohňom a ďalej sa nestaral. Zospodu už chytala krásny čierny nádych. No, niekto tu má rád chrumkavé.

S kostrbatým úsmevom som sa opatrne vystrela. Bola som hrozne vyčerpaná. A nielen z boja. Podstatnú časť energie mi ubral priam zvierajúci strach z otcovej limuzíny. Rukami som si prešla po pleciach, aby som utíšila zimomriavky, ktoré mi naskakovali už iba pri pomyslení na tú hroznú chvíľu plnú splašených sekúnd.

Och, aká som bola len hlúpa! Myslieť si, že ma v takom veľkom meste nemôže nájsť! Že budem pred ním v bezpečí! Že ma už nikdy nenájde. Trpko som sa usmiala nad svojou ľahkomyseľnosťou. Nikdy mu neuniknem. Je to ako hra na mačku a myš. Vždy ma bude hľadať, prenasledovať a nakoniec ma aj tak dolapí. Otázkou však ostáva, kedy?

Spoza mňa sa odrazu vynoril Peter s plnou náručou dreva. Hodil ho na neďalekú kôpku a prisadol si k nám.

„Hej, spadne ti klobása," vtipne poznamenal Peter ukazujúc na tú moju.

Pozrela som sa na klobásu, ktorá sa mi postupne rozpojovala na dve polovice. V myšlienkach na otca som úplne stratila pojem o realite. Rýchlo som ju stiahla z ohňa, no neskoro. Jedna polovica mi spadla do popola a druhá k nohám do trávy.

„Hmmm, to bude pochúťka," uštipačne dodal.

„Na tvojom mieste by som sa radšej starala o tú svoju," odvrkla som mu a pohľadom ukázala na dočierna upečenú klobásu.

Šibol pohľad na sústredeného Vasila, ktorý ju opekal v strede plameňov už dobrých dvadsať minút. Rýchlo mu ju vytrhol, za čo si od Vasila zaslúžil škaredý pohľad.

„Hej, čo robíš?! Ešte som neskončil!"

„Myslím, že už je dostatočne opečená," povedal Vasilovi prezerajúc si sčernetý kúsok mäsa.

„Ako to môžeš vedieť? Aďka, povedz mu niečo!" s prosbou o pomoc sa pozrel na Adriánu, ktorá bola však tak začítaná do maminho zápisníka, že ich detinský spor vôbec nevnímala.