Electus - Mesto Rozdelených I.

19. Kapitola

„Pomáhala som tvojej mame nájsť knihy, pretože ma o to poprosila. Lenže ma ťažko zranili a nemohla som pokračovať ďalej v ceste. Hovorila som jej, aby sme toho nechali, no ona nechcela. Povedala mi, že ak sa nevráti, mám ťa vyhľadať a postarať sa, aby v správny čas si pokračovala v jej stopách. To ona vymyslela celý plán."

„A ty si ju bezpodmienečne poslúchla," ostro som poznamenala.

„Myslela som si vtedy, že bola mŕtva! Bolo to jej posledné želanie. Nemohla som ho nerešpektovať."

Našpúlila som pery. Adriána na mňa pozrela prosebným pohľadom. Tvrdohlavo som si založila ruky na hrudi.

„Aj tak tam nejdem! Sám si to zavinil, tak nech sa odtiaľ aj sám dostane. Neprosila som ho, aby na mňa dával pozor a... Prečo vlastne nepôjdeš poňho ty? Koniec koncov, bol to tvoj nápad."

„Skončila si?" netrpezlivo sa ma spýtala.

„Áno," odvrkla som napajedene.

Vasil behal vystrašeným pohľadom zo mňa na Adriánu. Bolo jasné, že ju ešte nevidel hádať sa. Úprimne, nebol jediný.

„Tak ma dobre počúvaj! Či sa ti to páči, alebo nie, musíš tam ísť."

„Prečo?" nechápala som.

„Pretože ak ho teraz nezachrániš, zajtra zomrie."

Šok, ktorý sa ma zmocnil po tejto vete bol neopísateľný. Čože?

„To... To nemôže byť pravda! Otec by to nikdy..." habkala som.

Zrazu som si spomenula na jeho slová: Už ti nikdy neublíži. V tom momente som pochopila, čo chcel tými slovami povedať. Nemo som na ňu civela prekvapená touto náhlou informáciou. Vsadím sa, že otec by mi ani neráčil prísť povedať, že zomrel. Pri šťastí by som sa to dozvedela o dvadsať rokov, keby som si náhodou všimla jeho náhrobok. Samozrejme, pod podmienkou, že by som ešte stále nekysla za múrmi.

„Obvinili ho zo špionáže, stýkania sa s Temnými mágmi, porušenia mierovej dohody a tvojho únosu," prerušila Adriána kolotoč mojich myšlienok ďalšou zlou správou.

Tvár mi očervenela od zlosti. Vedela som, že môj útek sa mi až príliš ľahko prepiekol. No ani vo sne by mi nenapadlo, že by mohol niečo také spraviť. Bolo to... Nie, to sa nepodobalo na otca. Ani trochu. Nemohol predsa celú vinu hodiť len naňho! Aj keď bol Svetlý.

Chvíľu som bojovala s Adriániným priamym pohľadom. Nakoniec som iba zvesila plecia a vydala zo seba ťažký vzdych.

„Škoda naňho katovej sekery," zamrmlala som viac pre seba ako pre ňu, „tak kde je?"

„Vo väzení Metus."

Odfrkla som si.

„Tak to je úžasné! Ako ho mám zachrániť z väznice, o ktorej je rozchýrené, že jej polohu nik nevie?" spýtala som sa beznádejne rozhadzujúc rukami.

„Je za tebou."

Zarazila som sa. Prekvapene som sa otočila. Svit mesiaca letmo osvetľoval nenápadnú budovu, ktorá sa krčila v dolinke pod nami. Keď som sa lepšie prizrela, rozoznala som obrysy niekoľkých stavieb dookola ohraničených plotom z ostnatého drôtu. Okrem tohto komplexu naokolo neboli nijaké budovy.

Celá udivená som sa naspäť otočila na Adriánu.

„Ako si vedela, kde sa nachádza?"

Adriana sa tajomne uškrnula.

„Mám svoje zdroje."

Nervózne som sa zahľadela na najväčšiu budovu. Ona sa však iba spokojne usmiala.

„Neboj sa, ak sa niečo stane, prídem ti na pomoc."

„To by si tam preventívne mohla ísť so mnou."

„Ja! Ja! Ja pôjdem s tebou!" kričal a zároveň vyskakoval Vasil do vzduchu.

Adriána ho len tak-tak utíšila.

„Dôveruj mi. Zvládneš to!" upokojovala ma a potľapkala po pleci.

Pandora, nepočúvaj ju! Trepe somariny! Nikto ešte z Metusa nikdy neušiel! Je to tam hotové bludisko, stratíš sa skôr než lúskneš prstami!

„Prečo nemôžeš ísť so mnou?" spýtala som sa Adriány.

„Nepamätáš sa? Neexistujem. Pre tvojho otca som mŕtva a tak to musí ostať čo najdlhšie."

„Prečo?!"

„Hnevá sa na mňa, pretože som ti pomohla v úteku."

„On o tom vie?"

„Dal si dve a dve dokopy."

„Aha..."

Pandora, prosííím!

Po pár zdĺhavých minútach som váhavo prikývla.

„Fajn. Aký je plán?"