Electus - Mesto Rozdelených I.

68. Kapitola

    Keď si moje oči privykli na tmu, vyzeralo to tam akoby sa nič nestalo. Iba Vasil, ktorý ešte stále tlieskal ako najatý, ma uistil v tom, že sa mi to nesnívalo. Ohromene som sa pozrela na vyčerpaného Petra, ktorý ležal rozvalený na zemi.

„Uf, už... Som vyšiel... Z cviku," dychčal a rukou si utieral pot z čela.

Adriána ohromene pozerala z vyčerpaného Petra na praskajúci oheň v ohnisku. Bola v šoku. Peter sa bolestne pomaly zviechal na nohy. Vystrel sa a vyčerpane vzdychol. Šuchtavo sa k nám dovalil a s buchnutím si prisadol. Oprel si hlavu o kmeň stromu a so zavretými očami sa spýtal:

„Tak čo? Už mi veríš?"

Adriána užasnuto prikývla.

„A to nie je všetko," začala som.

Obaja sa na mňa spýtavo pozreli.

„Zabudol si Adriáne povedať taký malý detailík ohľadom ovládania zeme, alebo mi chceš nahovoriť, že toto v bludisku a v Metuse bola iba náhoda?"

Adriána znova naňho vypleštila oči. Neveriacky krútila hlavou. Peter sa na mňa pohoršene pozrel, akoby som prezradila nejaké tajomstvo.

„Ty nemôžeš ovládať tri elementy! To sa jednoducho nedá!"

„Ani ja tomu nerozumiem. Proste to viem. Bodka. Žiadne súvislosti. S ničím!" nahnevane nám všetkým odvetil.

No znelo to, akoby chcel skôr presvedčiť sám seba, než nás. Úprimne, myslela som si, že fakt, že Peter ovláda tri elementy bol normálny. Teraz by som však veľmi rada chcela zistiť, ako to dokázal a či to predsa len nemá niečo spoločné s tým, že bol Electus.

Adriána ešte mala niečo na jazyku, no radšej si to rozmyslela a opäť sa ponorila do čítania. Nastalo upokojujúce ticho. Jediné, čo som počula bolo šuchotavé otáčanie starých stránok a občasné Adriánine mumlanie. Z neustáleho hľadenia do plameňov mi pomaly oťažievali viečka.

Vasil sa pritúlil k Adriáne, ktorá ho láskavo objala okolo útlych pliec a položil si hlavu do jej lona. Peter sa opieral o strom a hlava mu každou chvíľou klesala nižšie. Uvelebila som sa a tiež nasledovala Petrov príklad. Telo mi postupne oťaželo. Slastne som sa usmiala a užívala si túto uspávaciu atmosféru.

Pandorááá!

Strhla som sa a zoširoka otvorila oči. Pohľadom som zavadila na každom z nich, no nevyzerali na to, žeby niečo počuli.

Pandora! Počuješ ma?! Prosím, ozvi sa!

S úľavou som si vydýchla.

Arón, čo to stváraš?! Chceš mi privodiť infarkt?!

No konečne! Myslel som si, že sa ti niečo stalo. Prečo neodpovedáš?!

Nahnevane zrúkol až som sa mykla.

Akože neodpovedám? Veď si sa mi neozval celý deň!

Ako sa vôbec opovažuješ vypustiť takúto...

Ďalej pokračovali hŕstky nadávok v nekonečných kombináciách a variáciách.

... somarinu z úst! Snažil som sa s tebou skontaktovať odvtedy, čo ma do rúk dostal ten prašivý Svetlý!

Ja som nič nepočula.

Bránila som sa.

Tak si vyčisti uši! Ja si tu idem hlasivky vykričať a ty na mňa vrieskaš, akoby som za to mohol len a len ja! Dobre vieš, že je to tvoja vina! Nemala si im dovoliť, aby ma chytili a odviedli. Vieš ako málo chýbalo a opäť by som sa premiestnil?! Neviem-neviem či by sa ti chcelo hľadať ma odznova na úplne inom mieste, možno dokonca v dome samotného Hlavného mága!

Nestraš, otrávene som mu odvetila.

Aký je vlastne plán?

Ozval sa po krátkej chvíli zvedavým hlasom. Predstierala som, že som si vôbec nevšimla jeho totálnu zmenu nálady. Ar si zrejme myslel, že dvojsekundové ticho po jeho otázke znamená, že mu neodpoviem, pretože mi moje myšlienky zaplnil rekapituláciou posledných dní.

Boli sme za tvojimi starými rodičmi, šli sme do Martina po zošit, urobili sme si nedobrovoľný výlet do Banskej Bystrice, v ktorej som si myslel, že naša cesta aj skončí a teraz sme tu. Čo ďalej?

Je to zápisník, opravila som ho.

Pf, pre mňa za mňa nech je to aj Sväté písmo, ale iba ja mám skutočnú moc! A iba ja som najdôležitejší!

Prevrátila som očami. Tá jeho egoistická povaha nepoznala hraníc.

Tak, kam pôjdeme teraz?

Zamyslela som sa. Ozaj? A čo teraz? Čo ak v tom zápisníku nič nebude? Keď nezistíme, kde sa Kniha budúcnosti nachádza, čo potom? Pôjdeme zachrániť mamu? Kde? Veď ani nevieme, kde ju väznia... A prečo ju tam vlastne držia? Čo im za tých osem rokov mohla ponúknuť? Prehltla som. Kto tu hovoril o tom, že celých osem rokov ju na niečo potrebovali? Čo ak sa jej potrebovali zbaviť? S tým, čo chcela dokázať by sa jej mohol zbaviť hocikto.

Z mojich myšlienok ma vytrhlo Adriánino prestrašené zhíknutie.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa pohotovo.