Electus - Mesto Rozdelených I.

13. Kapitola

„Tak, čo ste sa tam dozvedeli?" spýtala sa nás Adriána.

Ja, ešte stále bledá od strachu, som sa s hrôzou pozerala na zem, ktorá sa mi pomaly, ale isto vzďaľovala od nôh. Posledné minúty sa pre mňa udiali neskutočne rýchlo a tuším z nich budem mať doživotnú traumu.

Hneď, ako sme vyšli na verandu, spozorovali sme Adriánu, ktorá s Vasilom niečo hľadala v tráve. Vasil odrazu celý ohúrený ukazoval na jedno miesto a Adriána mu tam začala niečo bľabotať. Len čo nás zazrela, postavila sa a zvážnela. Svižným krokom som sa k nej pobrala, no počula som, ako Peter vydal za mnou ťažký vzdych. Otočila som sa a uvidela ho, ako sa opiera o zábradlie pri schodoch. Rukami si opäť masíroval spánky.

„Si v pohode?" znepokojene som sa spýtala.

Strhol sa. Na chvíľu na mňa nechápavo pozeral, akoby ani nevnímal, čo som hovorila. Potom mu jedna ruka samovoľne klesla dole, druhou sa „prirodzene" podoprel o zábradlie a akoby sa nič nestalo, odvetil:

„Samozrejme, nechápem, prečo sa to pýtaš."

Nemala som chuť riešiť jeho problémy. Keď mi to nechce povedať, tak prosím. Otočila som sa mu chrbtom a zamierila opäť k Adriáne. Už som otvárala ústa, že jej všetko rozpoviem, keď ma zastavila.

„Tu nie," šepla mi.

Trochu odo mňa odstúpila a chytila ma s Vasilom za ruku. Počkali sme na Petra, kým sa k nám dovlečie a nepridá sa do kruhu. Potom vstúpila do stredu a začala si niečo pre seba drmoliť.

S prvými slovami sa všade okolo nás zdvihol prudký vietor. Peter sa na ňu prekvapene pozrel a pevnejšie ma chytil za ruku. Nadvihla som nad tým obočie, no nekomentovala som to. Pre istotu som sa tiež chcela pevnejšie chytiť Vasila, no zistila som, že to nebude až také ľahké. Natešene totiž skákal na mieste a vydával zvuky štartujúceho auta. Alebo aspoň niečo tomu podobné. Po pár nešikovných pokusoch sa mi predsa len podarilo chytiť ho pevne za ruku a čakala som, čo sa bude diať.

Vietor besnel. Začal okolo nás divoko krúžiť. Stromy sa ohýbali a praskali akoby vzduch nevedel, čo robiť z náhlej sily. Oddeľoval sa, znova sa spájal, bičoval nás do tváre a znova niekde uletel. Zdalo sa, že je neovládnuteľný. Adriána však stále vytrvalo niečo hovorila. Mala podobný postoj ako Peter. Hrdo vzpriamený s rozpaženými rukami. Blonďavé vlasy jej divoko viali vo vetre. Pomaly, azda ťažko, urobila z rúk kruh. Vtedy sa to divoké šantenie vetra skončilo. Poslušne sa začal okolo nás točiť dookola. Adriána zdvihla ruky, stále spojené v kruhu, do výšky. Vietor okolo nás sa zväčšoval až vytvoril mohutný vír.

Vtedy sme sa všetci začali pomaly odlepovať od zeme. Spanikárila som a už by som z toho víru vyskočila, keby mi Peter nedržal ruku v železnom zovretí. Vír nás vyniesol ešte o pár metrov vyššie, kde sme zastali. Vtedy Adriána precitla. Otvorila oči a kontrolovala či sa niekomu niečo nestalo. Popri tom sledovala vír a hodnotila ho. Usmiala sa pri pohľade na svoje dielo, sadla si do tureckého sedu a posunkom nám naznačila, aby sme si urobili pohodlie. Správala sa akoby práve naštartovala motor auta. Nič extra. Jednoducho sa vznášame v maličkom tornáde dvadsať metrov nad zemou. Áno, je to úplne normálne.

Peter sa spamätal ako prvý, nasledoval jej príklad a nakoniec sa osmelil aj Vasil. Len ja som tu ešte stále stála a z výšky pozerala na zem.

„Na tvojom mieste by som sa dole nedívala," varovala ma Adriána, keď videla, ako sa pri tom tvárim.

S námahou som odtrhla zrak od zeme a prinútila svoje roztrasené nohy posadiť sa. Pozrela som sa na Petra. Tomu stačil jeden pohľad na moju určite bledú tvár a vyčaroval na tvári škodoradostnú grimasu. Zámerne som od neho odvrátila zrak. Ruka ma priam svrbela od toho, ako som mu chcela jednu vraziť.