Electus - Mesto Rozdelených I.

78. Kapitola

„Ak tam hľadáš nejaké gramatické chyby, tak ťa musím sklamať. Ten, kto to písal si dal záležať na každom slovku. Nič tam nenájdeš, tak už prosím ťa poď, nech čím skôr vypadneme z..."

„Mohol by si byť aspoň minútu ticho?! Rada by som si to prečítala!" oborila som sa naňho.

Peter na mňa zarazene pozrel. Zozadu ku mne podišiel a nakukol mi cez plece.

Hľadá sa Caballunicorn

Prosíme všetkých občanov nášho úžasného Spoločenstva, aby spojili sily a pomohli nájsť nášho krásneho, úžasného, nedoceniteľného Caballunicorna.

Odmena: 1000 eur v hotovosti

Pod tým bol dátum, kedy sa stratil a presné súradnice kde. Tak isto tam bola fotka toho ich Caballu... dačo. Len nechápem, prečo tam dali dve fotky. Na jednej bol biely kôň, na druhej zasa jednorožec. Tí Svetlí sú fakt strelení.

„Trošku... Čudný oznam," ozvala som sa po pár minútach ticha.

„To je zlé," povedal Peter, keď dočítal.

„Prečo? Čo je zač ten váš Kabula... dačo. A prečo tam sú dve fotky? To sa pod tým pojmom myslia dve zvieratá alebo čo?"

Peter sa na mňa opäť pozrel ako na blázna. Keby som ten pohľad tak dobre nepoznala a nevedela, čo bude teraz nasledovať, asi by som sa cítila veľmi trápne. Avšak mňa týmto pohľadom obdarúval každý deň, keď som s ním šla do bludiska. Bolo to s ním na nevydržanie.

Viem presne, čo bude nasledovať. Teraz sa bude čudovať, ako je možné, že o tom nič neviem, potom mi vynadá do idiotov, preafektovane si vzdychne a až potom mi vysvetlí, o čo tu vlastne po celý čas ide.

„Ty vážne netušíš, čo je Caballunicorn?" vypleštil na mňa oči.

Čo hovorím. Záporne som pokrútila hlavou. Vzdychol si, ako som predpokladala a pustil sa do vysvetľovania.

„Je to naše národné zviera. Náš symbol."

Nemo som naňho zízala. Samozrejme, hneď pochopil, že nemám ani páru, o čom to hovorí.

„Niečo ako Tigrilupus u vás, o ktorom pravdepodobne tiež veľa nevieš, takže ti to veľmi nepomôže," provokatívne sa na mňa zaškľabil.

Prižmúrila som oči. Ty jeden sprostý somár!

„Fajn, nepotrebujem vedieť, čo je to zač. Je to váš symbol, vaša starosť a vaša hlúposť, keď ste ho len tak nechali zmiznúť. A okrem toho, myslím si, že váš Hlavný mág to nemá v hlave v poriadku ak len tak napíše takýto familiárny, totálne neoficiálny plagát a všetci ho počúvnete. Otec by v živote nikdy nič takéto nespravil. Ale to iba svedčí o vašich ľuďoch, o ich totálnej úbohosti."

S tým som sa zvrtla na päte, plecom narazila do Petra, ktorý tam stál ako obarený a pochodovala sama do najbližšej civilizácie.

„Podľa mňa ste chudobnejší!" skríkol za mnou po pár sekundách mlčanlivého ticha.

Zastala som. Prosím? Ešte raz som si v mysli opakovala, čo mi pred chvíľkou povedal a schuti sa zasmiala. Pomaly som sa k nemu otočila.

„A to už akými myšlienkovými pochodmi si na to prišiel?"

„Povedzme, že to, čo je Caballunicorn z hľadiska vzácnosti pre nás, to som ja pre tvojho... Hlavného mága. Mám pravdu?"

Zľahka som prikývla. Je to trochu zvrátené, no v podstate mal pravdu.

„Takže, za moju hlavu chce iba päťsto pekúnií, zatiaľ, čo za nášho Caballunicorna ponúkajú tisíc eur."

„Chceš povedať, že naše Spoločenstvo na to nemá?"

„To si povedala ty," odvetil mi a provokatívne sa na mňa zaškľabil.

„Och, ty si... Ty si..." nedokončila som.

Namiesto toho som gestom naznačila, ako rada by som na mieste zaškrtila od hnevu. No ovládla som sa, na jeho šťastie. Zavrela som oči a snažila sa nevnímať ten jeho dotieravý, egoistický, namyslený a v neposlednom rade arogantný úsmev, ktorý pri pohľade na mňa určite vyčaril. Podvedome som zaťala päste od zlosti. Len pokoj, Pandora. Všetko bude v pohode. Zhlboka dýchaj. Vydrž! Už iba pár dní. Dlhšie to trvať nemôže. Nesmie! Za chvíľu sme vo Velehrade a potom... Potom bude tomuto všetkému koniec. Už ho nebudem musieť počúvať. Nikdy! Tá myšlienka mi dodala silu znova otvoriť oči, ignorovať jeho úsmev, pri ktorom mi až šklbalo rukou, tak veľmi som mu chcela jednu fľasnúť a vykročiť do tej hlúpej dediny skôr, než sa z neho dočista zbláznim.

Po asi polhodinovej ceste som uvidela strechy nejakých domčekoch. S úľavou som si vydýchla. Takže sme ju predsa len našli. Naradostene som sa k nej rozbehla. Peter ma nasledoval, no očividne odmietal zdieľať môj elán, pretože sa neustále mračil a nedôverčivo zazeral na les, z ktorého sme obaja vyšli.

Domčeky pomaly naberali na veľkosti aj na precíznosti. Poniektoré mali strechy obrastené machom a omietky popraskané, no našli sa tam aj také, ktoré priam dýchali novotou. Prekrásne ploty s ešte krajšími bránkami, nádherne udržiavané záhrady a samotný dom... Boli tam priestranné domy s krásnymi farbami. Nemo som na ne zízala. Keď sme prechádzali dedinou a snažili sa nájsť nejaký obchod, spoza plotov som sem-tam zazrela nejakú zvedavú tvár. Zo začiatku ma to netrápilo, no keď si občania začali niečo medzi sebou šepkať, znervóznilo ma to. Zrýchlila som krok a pohľadom ďalej hľadala nejaký obchod. Nakoniec ho prvý uvidel Peter. Kývol mi hlavou a spolu bok po boku sme šli nakúpiť, aby sme mohli čo najrýchlejšie z tadiaľto zdúchnuť.

Postavili sme sa pred zatvorené okienko. Peter naň slabo zaklopal. Ozval sa neznámy chrapľavý ženský hlas. Nervózne som sa pozrela za seba. Dedinčania nás bez prestania sledovali. Poniektoré staré babky si medzi sebou niečo zanietene šepkali. Jedna niečo rozprávala a druhé napäto počúvali, sem-tam prikývli.