Electus - Mesto Rozdelených I.

28. Kapitola

Peter si sťažka sadol na peň a utrel si pot z čela.

„Máme ešte vodu?"

„Myslím, že nejaká ešte ostala v mojom ruksaku. Počkaj, pozriem sa," odpovedala som mu.

Prikývol a zošuchol sa z pňa na orosenú zem.

Vošla som do jedného zo stanov, ktoré sa mi podarilo vyčarovať. Bola síce pravda, že až ten posledný mi vyšiel na prvý pokus, no som rada, že sa mi to vôbec podarilo. V tme som sa snažila nahmatať môj ruksak, no nikde som ho nevedela nájsť. Keď som sa otáčala, do niečoho som buchla a to sa s tupým žuchnutím zvalilo na zem.

Čo to zasa stváraš?! To tu vážne nikto nerešpektuje, že ja, Kniha minulosti, som práve spal?! Vieš, ako dlho mi teraz bude trvať opäť utíšiť každú hlúpu spomienku a obraz?!

„Myslela som, že nikdy nespíš," potichu som poznamenala.

Nebuď drzá!

Prevrátila som očami a ďalej šmátrala v tme. Nakoniec som ho našla. Bol úplne vzadu. Vytiahla som z neho fľašu s vodou a pobrala sa naspäť. Keď som prišla, Peter si dal ukazovák na ústa. Spýtavo som nadvihla obočie. Ako odpoveď na moju nevyslovenú otázku ukázal na Adriánu.

Ležala opretá o kmeň stromu. Zaspala. V svetle plameňov som si obzerala jej tvár. Bola taká uvoľnená. Naozaj som začala uvažovať, aká v skutočnosti bola. Vo vile bola ako moja priateľka. Mohla som sa jej zveriť s hocičím. K Vasilovi sa správala ako matka. Vlastne... od začiatku tejto šialenej cesty sa tak správala k nám všetkým. No vtedy v archíve som ju nespoznávala. V tom okamihu všetko dobré, čo som na nej videla, zmizlo a namiesto neho som tam videla vzdor, bojovnosť a ľahostajnosť voči súperom.

Podala som Petrovi vodu. Napil sa, a potom opatrne zdvihol Adriánu. Nemohla som si nevšimnúť, ako sa mu pritom napli svaly na rukách. Že na nich zízam som zistila až po chvíli. Pozrela som sa na Petra. Ten mal však plno práce s Adriánou a môj pohľad si, našťastie, nevšimol. No aj tak som zahanbene sklopila zrak a začervenala sa.

Pozrela som sa radšej na oblohu. Bola pochmúrna. Ešte len pred dvoma hodinami prestalo pršať. Malé kvapky sem-tam padali zo stromov. Ich bubnovanie vytváralo v lese zvláštny dojem, že hoci aj mi sa zberáme na spánok, les bol stále hore a nemo nás pozoroval.

Oheň začal slabo poblikávať. Peter, keď uložil Adriánu do stanu, prišiel po Vasila a taktiež ho odniesol do druhého stanu. Na Vasilovej spiacej tvári som stihla zazrieť rôzne tiene, ktoré s trochou fantázie by sa hravo mohli zmeniť na tie najhoršie postavy z nočných môr. Striasla som sa pri predstave mojej najhoršej nočnej mory, ktorá sa, na rozdiel od bežných, stala aj skutočnosťou.

Peter si čupol pred kopu vlhkého dreva a nastavil nad neho ruku. Zatvoril oči a začal si niečo šepkať. Odrazu po jeho predpaženej ruke prešla zvláštna vlna energie. Postupovala od ramena až ku končekom prstov. Nakoniec mu pokryla celú dlaň. Začala mu žiariť oslepujúcim bielym svetlom. Keď sa svetlo dotklo kopy dreva, začalo syčať. Nemo som naňho civela. Tak toto som dlho nevidela. Naposledy použil oheň pri tom starom dube, z ktorého sa neskôr vykľul tajný vchod ku Kronikárovi.

Vtom všetko ustalo. Z dreva prestala unikať nadbytočná vlhkosť. Svetlo pomaly slablo. Keď úplne vyhaslo, Peter stiahol ruku od driev a otvoril oči. Potom, akoby nič, vyskúšal jedno poleno či bolo suché a hodil ho do ohňa. Pritom očkom zachytil môj nechápavý pohľad. Jemne sa usmial, no mlčal.

„Čo je?!" oborila som sa naňho, keď som si všimla jeho pobavený úškrn.

„Nič, len som nad niečím premýšľal," odvetil vyhýbavo.

„Nad čím?"

Usmial sa. Najradšej by som mu ten sebavedomý úškrn zotrela z tváre.

„Ako je možné, že od nášho posledného stretnutia si sa vôbec v zaklínaní nezlepšila?"

„Akoby nie?! Náhodou, urobila som veľký pokrok."

„Dopredu či dozadu?"

„Musíš byť zakaždým taký protivný?"

„A k tomu nevieš bojovať," poznamenal.

Otvorila som ústa, no žiadna štipľavá poznámka ma v tej chvíli nenapadla.

„Viem bojovať," popierala som tvrdohlavo.

„Videl som. Mal som, čo robiť, aby som nás oboch dostal z väznice. Poviem ti, že na dievča, ktoré sa možno po prvýkrát ocitlo v riadnej bitke máš guráž."

„Nebolo to po prvýkrát!"

„V tom prípade ľutujem tvojho učiteľa."

Zlovestne som sa uškrnula.

„Nemal by si. Posledné dni to bol môj otec."

Zdalo sa, že Peter zbledol o tri odtiene. Zahniezdil sa a na dlhú chvíľu sa odmlčal. Ja som však vedela, že mal pravdu. Moje výkony za posledných štyridsaťosem hodín boli viac než biedne. Dlho som súperila so sebou, kým som mu položila jednu nanajvýš trápnu otázku:

„Naučíš ma bojovať?"