Electus - Mesto Rozdelených I.

2. Kapitola

„Druhé pravidlo. Nikdy príliš nerozmýšľaj, ako to spraviť. Cíť to a ostatné už príde samo."

Ironicky som sa nad touto vetou zaškerila.

„Akoby ty si niekedy niečo cítil."

Začínalo mi to už liezť poriadne na nervy. A to bol iba začiatok hodiny. Palica už znova mierila na mňa a ja som si predstavila, ako ju tá moja prudko odrazí. Sústredila som sa na to, no ona sa ani nepohla a palica sa stále viac a viac približovala. V poslednej sekunde som sa hodila na zem a len tesne sa jej vyhla. Dolámane som sa postavila a začala si šúchať koleno, ktoré som si pri páde udrela. Nepáčil sa mi jeho štýl učenia.

„A nakoniec tretie pravidlo. Nezabúdaj vnímať aj spúšťač."

Palica na mňa opäť mierila nenormálnou rýchlosťou, no teraz som sa odhodlane vystrela. Opäť som si predstavila možnú obranu, ale teraz som do toho dala všetok hnev voči otcovi. Všetky tie jeho nezmyselné a úmorné hodiny. Blbé pripomienky ohľadom môjho výletu. Kopu tajomstiev, ktoré sa snažil predo mnou umlčať. Zlosť na to, že namiesto toho, aby som sa vybrala hľadať mamu som šla naspäť s ním!

Palica sa ako blesk premiestnila predo mňa a trochu kostrbato a váhavo odblokovala útok. Nedalo mi, aby som sa jemne neusmiala. Otec však zrejme nevidel dôvod na oslavy, pretože bez varovania opäť vyrazil. Mal jediné šťastie, že s každým švihom palice to vo mne viac a viac vrelo. Len s námahou som odblokovala ďalší úder a odstrčila jeho palicu ďalej odo mňa.

Tričko som už mala celé prepotené. Už som odrazila zo desať úderov, no preňho to asi nebol uspokojujúci výsledok, pretože znova zaútočil. Bol dravý, rýchly a presný. Nikdy neminul a nikdy som nemohla predpokladať, z ktorej strany zaútočí. Taký bol aj v skutočnosti. Niet divu, že sa pred ním triasli ešte aj Svetlí. Tieto vlastnosti spolu so strategickým zmýšľaním, ambicióznosťou, pedantnosťou a veľkou odhodlanosťou mu vždy zabezpečili prvenstvo vo vedení Spoločenstva.

Takto ma mučil ešte ďalších pätnásť minút. Skúšal rôzne útoky, výpady a to všetko z rôznych strán. Na čele sa mi perlil pot. Bolo to namáhavejšie, ako som si myslela. So silami som bola pomaly v koncoch, no čo bolo najhoršie, on neprestával.

„Potrebujem prestávku," fučala som po ďalšom bloku.

On však mi na to odvetil:

„Ak by si nebola taká nesústredená, tak by si to už dávno mala za sebou. Koncentruj sa!"

Zastonala som.

„Ale to nejde!"

„Nebuď netrpezlivá," povedal rázne.

Na tvári sa mi objavil kyslý úsmev. Už mi začínal pripomínať Rajmunda. Snažila som sa však udržať tú chabú konverzáciu medzi nami.

„A kedy si mi vlastne mienil povedať," so stonom som odrazila ďalší úder, „že som langvinistka?"

Pokrčil plecami.

„Ak by nadišiel správny čas," povedal a švihol ma palicou do chrbta.

Sykla som, prehla sa a so zmraštenou tvárou si pošúchala ubolený chrbát. Ak by nadišiel správny čas? To myslel vážne? Veď ten by mi to povedal iba vtedy, ak by som za ním napochodovala do pracovne a priamo sa na to spýtala. Aj to bolo otázne či by si niečo nevymyslel. S námahou som sa vystrela, zastavila jeho úder iba zopár centimetrov od tváre a odvetila mu:

„V ten tvoj „pravý čas" by bolo už neskoro. Mal by si mi byť vlastne vďačný, že som utiekla," jedovato som odvetila.

Švihol po mne palicou s takou silou, že mi praskla v rukách a ja som spadla na zadok. Príkro sa na mňa pozrel tými oceľovo sivými očami. Doslova som videla, ako sa v ňom pomaly zhromažďoval všetok hnev.

„Vďačný?! Za tú pohromu, čo si spravila?!"

Rozhodila som rukami.

„Bola to nehoda! Nič z toho som predsa neurobila naschvál! Chcela som len..."

„Čo?!" spýtal sa ostro, „čo také ti tu chýbalo?!"

Mlčala som. Úpenlivo som rozmýšľala, čo mu na to odpoviem. Čo mi tu vlastne najviac chýbalo? Viacej dobrodružstva? Sloboda? Viacej súkromia? Otcova pozornosť? Posledné som okamžite vyškrtla zo zoznamu. Nie, to určite nie. Momentálne som jej mala až cez hlavu. Existoval len jediný dôvod, pre ktorý by som bola schopná ísť až na koniec sveta. Len jediná osoba. Pozrela som sa na otca. Ten na mňa ďalej nevrlo pozeral.

„Mama," šepla som sotva počuteľne.