Electus - Mesto Rozdelených I.

14. Kapitola

Bolo to tu. Moje nohy sa po prvýkrát za celú večnosť mohli dotknúť pevnej zeme. S ľahkosťou nás vír položil na trávu. Ešte chvíľu okolo nás nezbedne krúžil, no Adriána ho jedným ladným pohybom ruky nechala rozplynúť. Ostal po ňom len obrovský kúdeľ prachu, ktorý sa ešte hodnú chvíľu usádzal.

Zem! Rýchlo! Zdrhajme, kým nás opäť nezdvihne do vzduchu! Teraz máš šancu! No tak, čo stojíš?!

Moje roztrasené nohy sa pod vplyvom opätovnej gravitácie podlomili. Pohotovo ma však zachytil Peter, ktorému tá náhla zmena zrejme nerobila žiadne problémy.

To je dnešná mládež. Ani chodiť to poriadne nevie. Prečo práve ja musím mať takú smolu?!

Vasil sa povystieral a už hopkal všade naokolo so svojou nevyčerpateľnou energiou. Ticho si začal niečo hmkať. Zobral si steblo najdlhšej trávy, akú tam našiel a oháňal sa ním po okolí ako s bičom. Popri tom vydával rôzne pazvuky boja. Skákal, hneď na to padal na zem, podkopával neviditeľného útočníka a už bol zasa na nohách. Šibrinkoval tým dlhých kúskom trávy ako s mečom.

Po chvíľke sa k nemu pridal aj Peter. Skočil hneď za ním a zrúkol:

„Do strehu!"

Vasil sa v zlomku sekundy otočil k súperovi. S prižmúrenými očami si ho premeriaval očakávajúc úder. Peter s kamennou tvárou držal pred sebou steblo trávy akoby to bol ten najostrejší meč, ktorý presekne každé brnenie napoly. Začali okolo seba pomaly krúžiť. Obaja napäto vyčkávali na protivníkov prvý krok.

Prvý zaútočil Peter. Vasil bol však naňho pripravený. Šikovne sa mu uhol a opätoval mu úder. Peter sa zaklonil, čím len tak-tak minul „hrot" Vasilovho stebla. Rýchlo sa vzpriamil a šibrinkujúc trávou sa snažil bodnúť Vasila do hrude, no on pred ním uskakoval do všetkých strán.

Och, pre svätého Perúna, vysvetlí mi niekto prečo sa tí dvaja naháňajú s kúskom trávy? Je to primitívne.

„Tomu sa hovorí zábava, ty starý nadudranec!"

Kto že som?! Čo si o sebe vlastne myslíš?! Za celú moju existenciu ma ešte nikto nikdy nenazval tak... Ponižujúco!

„Bolo už na čase," zamrmlala som.

Koľká drzosť! Aká neúcta! Takto si vážiš toho, koho uctievali tvoji predkovia po celé stáročia?! Bol som legendou, spásou... A teraz?! Musím robiť pestúna jednému decku, čo sa nevie vpratať do kože a myslí si, že môže robiť všetko, čo jej príde na rozum!

„Nemôžem za to, že mali zlý vkus a nikto ťa o tvoje „pestúnske schopnosti" nežiadal," odvetila som mu vecne a ďalej sledovala ich hranie s trávou.

Čo?! Zopakuj to, keď máš odvahu! Chcem to počuť jasne a zreteľne! Čo si to povedala?!

V duchu som sa uškrnula. Takej lákavej ponuke sa predsa nedá odolať.

„S radosťou. Povedala som, že urobili veľkú chybu, keď práve teba vybrali ako Znak našej moci a hrdosti. Nič nevieš! Celý deň iba hundreš! Všetko a každý ti prekáža! Dokonca ani minulosť nevieš vysvetliť! Proste si nanič. Si úplne zbytočný," dopovedala som všetko, čo som mala na srdci a ďalej pozerala, kedy sa už konečne dohrajú.

Nakoniec Vasil urobil chybu. Nohou omylom zavadil o tŕnie, čím stratil rovnováhu. Peter to využil, no namiesto toho, aby mu zasadil víťazný úder, odhodil trávu, chytil Vasila za pazuchy a posadil si ho na ramená. Začal ním triasť a nadskakovať vydávajúc pri tom neidentifikovateľné zvieracie zvuky. Vasil sa smial z celého hrdla až bol červený ako paprika. Potom ho Peter schytil za nohy a vo vzduchu ním začal krúžiť ako v odstredivke.