Electus - Mesto Rozdelených I.

86. Kapitola

    Pozorovala som jednu skupinku mužov, ako sa náhlia niekde do stredu a niečo si vzrušene hovoria:

„...je to pravda. Čestné slovo. Vraj na nich zosypal celý tunel! A to nie je to najhoršie. Vraj mu pri tom pomáhala..." Posledné slovo som nepočula, lebo ho zašepkal tomu najbližšie.

Ten sa naňho vyjavene pozrel.

„Hovadina. Temná? To nie je možné. Ktoré dievča by bolo také šialené, aby pomáhalo utiecť tomu najstráženejšiemu väzňovi?"

„Ja som zasa počul," ozval sa ďalší zo skupiny, „že mal komplicov až vonku, a keď ho chcela Hliadka chytiť, odrazu zo všetkých strán na nich začali útočiť Svetlí. Vraj nikto neprežil."

„Vážne?"

„Na to ber jed! Môj otec tam pracuje už dobrých tridsať rokov a priznal sa mi, že niečo také ešte v živote nezažil! Smial sa, že po tom incidente sa to tam riadne preriedilo. Dobre, že nevypustili ostatných väzňov, inak by to bola riadna tragédia. Mimochodom, vraj tá baba zabila pár chlapov z ochranky, keď sa vlámala dovnútra."

„Kecáš!"

„Chudáci, radšej by som sa dobrovoľne odstrelil ako takto potupne zomrieť."

„No, ale to ešte nie je nič. Ja som toho v na stráži pri hraniciach zažil omnoho viac. Už som vám rozprával, ako..."

Ďalej sa mi to nechcelo počúvať. Bola som znechutená chlapskými rečami. A vraj že sú staré baby klebetnice! Títo štyria si možno viac navymýšľali, ako všetci paparazzi, ktorí kedy vstúpili do vily dokopy. A to ich bolo veľa. Veľmi veľa. Podrobne som si ich obzrela. Mali na sebe klasickú vojnovú uniformu. Neboli teda z Hliadky. Keď som sa pozornejšie poobzerala, vojaci tu boli skoro všade. Zvláštne, čo všetko dokáže urobiť otec pre to, aby chytil väzňa. Prehltla som. Až takú veľkú hrozbu preňho Peter predstavuje?

Odrazu z ich rozhovoru ku mne priletelo Petrovo meno. Zbystrila som pozornosť. Podišla som bližšie a skryla sa za jeden zo stanov.

„...Už sa teším, až ho uvidím. Niektorý hovoria, že je to hora svalov."

„Musí byť tiež riade nebezpečný, keď na pátraciu akciu nás spojili aj s Hliadkou."

„Alebo ten nad nami preháňa," zamrmlal jeden znudene.

„Tak pohnite! Nech tam nebude fronta."

S tým sa vybrali ďalej svižnejším krokom a ja som ich nasledovala.

Zastali až pred hlúčikom mužov. Všetci sa tam navzájom hádali a okrikovali. Snažila som sa cez nich dovidieť, no ich statné postavy mi v tom bránili. Ach, moja úbohá výška stošesťdesiatich piatich centimetroch sa nemohla rovnať takýmto horám ako boli oni. Chlapi si medzi sebou vzrušene šepkali. Vrava utíchla, keď k nim dorazil veliteľ. Vytvorili širokú cestičku. Presunula som sa o jeden stan doprava, čím sa mi naskytol pohľad na malú drevenú stavbu. Bola narýchlo zbúchaná z dosák. Dvere boli vylomené a na kladke s reťazou sa hompáľali putá. Veliteľ stál ako obarený. Hoci bol ku mne otočený chrbtom, vedela som si dokonale predstaviť jeho tvár, ktorá práve bledne najmenej o tri odtiene. Nebolo ťažké si predstaviť, ako jeho sen o povýšení a pochvale sa pomaly rozplýva a mizne v zabudnutí.

„Kto ho mal strážiť?!" vyštekol tak rýchlo a hlasno, že mu hlas preskočil a namiesto hrubého veliteľského hlasu sa z jeho hrdla vydral ostrý piskot.

„Sú v bezvedomí," pípol niekto z mužov.

„Nájdite ho! Všetci! Rozchod! Okamžite!" besnil veliteľ.

Celý tábor sa odrazu premenil na miesto plné lomozu a hluku. Zo všetkých strán som počula nejaké rozkazy. Niekde z druhého konca som videla záblesky smerujúce do lesa. Stopovacie zaklínadlá. Odrazu sa mi tesne okolo mojej hlavy mihol kameň. Vystrašene som sa obzrela ponad plece. Zachytila som záblesk bieleho trička, ako mizne v kroví. Obzerajúc sa na všetky strany som utekala za ním. Pritisla som sa za najbližší stan a nechala prejsť Hliadku, ktorá sa okolo mňa náhlila.

Poobzerala som sa na všetky strany či neuvidím nejakých vojakov, a keď som si bola istá, že ma nikto neuvidí, rozbehla som sa krížom cez lúku a šikovne sa skryla do kríkov naraziac do o niečo vyššej postavy ako ja.

„Si normálny?!" začala som zostra.

„Aj ja ťa rád opäť vidím, Arabelka," poznamenal pozerajúc cez medzeru medzi lístím.

„Ten kameň mi prešiel tesne okolo hlavy!" besnila som.

„Prepáč mi to, nabudúce neminiem," odvetil sladkým hláskom.

„Ako si sa odtiaľ dostal?"

Peter sa ďalej pozeral cez kríky. Znervóznel.

„To nie je podstatné," odvetil mi po chvíli.

Zrazu jeho tvár skamenela.

„K zemi!" skríkol a rýchlo ma stiahol so sebou na zem. Vypľula som lístie, ktoré sa mi v tej rýchlosti dostalo do úst. Chcela som mu vynadať za jeho prehnaný strach, keď okolo nás preletela zlatá strela. Spoznala som ju na prvý pohľad. Bolo to jedno zo stopovacích zaklínadiel, ktoré na Petra posielali. Strela ticho krúžila okolo nás. Vystrašene som sa na ňu dívala. Peter sa ani neodvážil dýchať. Videla som, ako mu na krku divoko pulzuje žila. Bez mihnutia oka pozeral na strelu.