Electus - Mesto Rozdelených I.

31. Kapitola

Sedela som na vratkej stoličke a písala husacím perom na pergamen. Žena, ktorú som videla v minulom sne bola pri mne a nadšene o niečom trkotala. Vtom som sa zasmiala hlasným, chrapľavým smiechom, ktorý sa ozýval po celej miestnosti. Na chvíľu som odvrátila zrak od roboty a pozrela sa na ňu.

Vyzerala byť o čosi staršia. Husté hnedé vlasy mala teraz zapletené do vrkoča. Na sebe mala obyčajnú bielu blúzku a modrú dlhú sukňu. Okolo krku sa jej trblietal náhrdelník z perál. Jej živé zelené oči neustále po mne poškuľovali. Usmievajúc si niečo písala do malého zošitka.

„Už by si mala ísť. Doma ťa určite čakajú," začala som po chvíli.

„Keď mne sa tak nechce odísť. Musím toto ešte dokončiť," vyhovárala sa.

„Len bež. Nezabúdaj, že nikto nevie, že mi tu chodíš s tým pomáhať. Len si predstav svojho otca..."

„Ten mi nič nespraví! A okrem toho, myslí si, že som šla na trhovisko. No podľa mňa je oveľa zábavnejšie ti pomáhať tu."

„Keby bolo viac ľudí, ktorých toto zaujíma tak ako teba," pobavene som poznamenala.

„Byť historikom nie je zlé," oponovala mi.

Mlčala som. V hĺbke duše som o tom nebola až tak celkom presvedčená. Ešte raz som si ju pozorne premerala. Bola taká mladá. Neskúsená. Nemala ani poňatia, aké zlé veci sa vo svete diali.

„A čo ty? Ešte stále túžiš predpovedať budúcnosť?"

Pokrčila plecami.

„Neviem či mi to otec dovolí. On by bol najradšej, aby som celé dni bola len doma, vyšívala, varila, upratovala a všetku zábavu nechala chlapom."

„Robiť vonku nie je zábava," opomenula som ju.

„A čo keby som robila to, čo ty? Večne za stolom, samé výpočty, roky... Pokusy," žmurkla na mňa s úsmevom.

„Dobre vieš, že to, na čom robím, je dôležité. Ak by sa mi to podarilo..."

„Keby sa ti to podarilo," opravila ma s úsmevom, no v očiach som zachytila iskierku nesúhlasu s tým, čo robím.

„Uvedomuješ si, aké je to riskantné? Vieš, čo všetko sa môže stať, keď budú tvoje výpočty chybné?"

„Preto sa nikde nenáhlim. Drobné experimenty ukážu, kam až môžem zájsť. A keď nadíde správny čas... Skúsim to naostro," povedala som sebavedomo.

Dievča zdvihlo obočie.

„Naostro?"

„Áno. Niečo ti na tom prekáža?" spýtala som sa možno trochu ostrejšie, než som mala v úmysle.

„Nie, nie," začala vyhýbavo, „ja len že... Ako nájdeš dobrovoľníkov? Pochybujem, že sa niekto sám ponúkne na tvoje experimenty podložené len na výpočtoch."

„Veď to od nikoho ani nežiadam," povedala som rázne, odložila brko do kalamáru a obzrela si svoju prácu.

„Hotovo."

„Počkaj! Ty to chceš vyskúšať..." zhrozene sa na mňa pozrela.

„Mala by si ísť. Otec ťa doma už určite netrpezlivo čaká," povedala som pevne s pohľadom, ktorý nezniesol námietky.

Venovala mi dlhý skúmavý pohľad, no potom iba smutne sklopila zrak a prikývla. Tesne pred dverami som ju ešte zastavila so slovami:

„A nezabudni ísť na trh niečo si kúpiť. Vsadím sa, že tvojmu otcovi by prišlo veľmi divné, keby si sa po trhu ponevierala dve hodiny a nič si si nekúpila."

Opäť prikývla, venovala mi posledný zamyslený pohľad a odišla.