Electus - Mesto Rozdelených I.

44. Kapitola

    S nemou hrôzou v očiach som sa dívala na horu bezchybne tvarovaných bicepsov, tricepsov a bohvieakých ďalších maxicepsov, ktoré sa mu napínali pod tričkom div, že neprasklo. Dúfala som, že to bude jeden z tých osobitných prípadov, o ktorých platilo, že koľko v rukách svaloviny, toľko v hlave brzdnej kvapaliny.

Zastal iba necelý meter odo mňa a s neskrývaným krutým pobavením si ma premeriaval. Rukou porovnával moju výšku s tou jeho. Bola som mu sotva po prsia. Moja zdravá polka rozumu práve vyhlásila totálny kolaps a tá druhá sa zdekovala kade ľahšie. Ostal mi v mysli iba Petrov výsmešný pohľad, ktorý by určite nadhodil, keby zistil, že som pred ním zutekala ako päťročné decko.

Hrdo som sa vystrela v celej svojej výške (čo bolo úbohých stošesťdesiat centimetrov) a nadhodila otcov pohľad číslo tri. Pohľad vraha. Pristúpila som k nemu a s malou dušičkou, jedinou vecou, ktorá ešte nezobrala nohy na plecia, som zasadila prvý úder päsťou.

„Au," zjojkla som a zatriasla ubolenými prstami, ktoré narazili do jeho kamenného brucha celou silou.

Chlap sa ku mne s úškrnom naklonil a s hláskom ako med sa ma ironicky opýtal:

„Zranila si sa, maličká?"

Sotva to dopovedal, už ma chytil za zápästia vykrúcajúc mi ich za chrbát. Skríkla som. Nahnevane som zatla zuby a celou silou mu vrazila nohou do rozkroku. Úškrn mu v momente zmizol z tváre.

Prudko ma schmatol za plecia a jedným chmatom mi podkopol nohy. Tvrdo som dopadla na horúci asfalt, ktorý ešte nestihol vychladnúť od dennej páľavy, ktorá tu určite panovala. Snažila som sa postaviť na oškreté kolená, no nedal mi príležitosť. Jednou rukou ma chytil zozadu za tričko a postavil na nohy držiac ma v železnom zovretí.

„Au," povedal jemne prekvapený.

Na to sa ku mne naklonil a s očami zabodnutými do mňa zlovestne zašepkal:

„To bolelo."

Napol celé telo a bez najmenších ťažkostí ma odhodil aspoň dva metre od seba. S výkrikom som spadla na asfalt a šmykom sa po ňom posúvala. V chrbte som pocítila tupú bolesť. Ranka, ktorú som utŕžila včera pri váľaní sa z kopca, sa nielen že znova otvorila, ale aj zmohutnela. So stonaním som sa zdvihla na kolená a zadržiavala slzy, ktoré sa mi od bolesti drali do očí. Hrozne to štípalo. Ruky sa mi triasli od šoku. Ani som sa nestihla poriadne zorientovať a už zasa sa nado mnou skláňal.

„Tak čo, princeznička? Vzdávaš sa?"

Tie slová mi zarezonovali v hlave ako ozvena. Mysľou som sa presunula do bludiska. Znova som počula jej pevný, vodcovský hlas, ktorý sa mi odvtedy stále snažil predrať do vedomia a zbúrať všetky bariéry. Pandora, vzdávaš sa? Zaťala som päste a nenávistne sa pozrela na svalovca škeriaceho sa nad mojou úbohosťou.

Bolestne som sa opäť postavila na nohy a pozrela mu priamo do jeho vyžgerenej tváre. Urobila som správny bojový postoj. Do mojej dutej mysle sa mi vracali všetky lekcie, ktoré som kedy dostala. Či už od Alfonza, otca alebo Petra. Vykríkla som a plnou silou som mu to namierila do žalúdka. Avšak on mi schmatol ruku za zápästie a bolestne ju vykrútil. Sykla som od bolesti, no nevzdávala som sa. Aj napriek pulzujúcemu zápästiu som ho druhou rukou trafila do brady. Prekvapene skríkol, pustil ma a o krok ustúpil. Zamračene si šúchal sánku.

„Ty malá zmija!"

Odrazu prudko švihol nohou. Rýchlo som sa prikrčila a snažila sa ho podkopnúť, no nevyšlo mi to. Zakaždým sa mi bleskovo uhol a opätoval úder. Udieral do mňa ako do boxovacieho vreca. Väčšinu úderov som na poslednú chvíľu odblokovala alebo sa im uhla, no aj tak sa mu podarilo ma zasiahnuť.

Uskakovala som pred ním, ako som len vládala, no bol hrozne rýchly. Po odblokovaní kopu mieriaceho mi rovno na hlavu som od neho vyčerpane ustúpila. Nedal mi však čas na spamätanie. Rýchlo ku mne prikročil a prudko mi podkopol nohy. Tvrdo som dopadla na zadok. Opäť. Nestihla som ani zdvihnúť hlavu, keď ma pritlačil predlaktím k zemi.

„Šach-mat, Nocteová!" výsmešne mi napľul do tváre.

„Nemyslím si," zavrčala som zadýchane.

Hneď nato som skríkla s natiahnutými rukami pred tvárou:

„Excutere pone!"

Z dlaní mi vyšľahlo biele svetlo, ktoré narazilo do muža a odhodilo ho dozadu dobrých desať metrov. Svalovec sa bezvládne zošuchol pozdĺž stromu a ostal tam sedieť s hlavou v predklone. Odrazu sa všetci ostatní na mňa pozreli. Peter využil chvíľkové odreagovanie svojho súpera a hodil sa mu na chrbát. Vasil mu šiel na pomoc. S výkrikom ho udrel do boku. Muž sa zatackal a v predklone sa chytil za brucho.

Využila som príležitosť,bleskovo sa tam rozbehla a kopla ho do hlavy. On sa však opäť šikovnevyhol a jedným chvatom mi zdvihol nohu do vzduchu. Stratila som rovnováhua bolestivo dopadla na betón.