Electus - Mesto Rozdelených I.

20. Kapitola

    „Nezabudni! Väzenie je robené tak, že je ľahké sa doň dostať, ťažko však vyjsť. Drž sa plánu a všetko bude v poriadku."

„To vravíš ty!" zavrčala som.

Vyzliekla som si ruksak a hodila ho na zem. Aróna som položila vedľa ruksaka.

Tomu vravíš dôstojné miesto pre Knihu minulosti?!

„Hádam sa ti tá tvoja väzba nerozpadne."

A keby hej?

„Tak tu bude o jednu zažudranú knihu menej," odsekla som mu a pobrala sa preč.

V hlave som začula hlasné odfrknutie. Potichu som sa zakrádala dole kopcom tak, ako mi to Adriána iba pred pár minútami ukázala. Skryla som sa za kríky. Bola som iba zopár metrov od ostnatého plota. Počkala som, kým dvaja muži z Hliadky obišli najbližší priestor. Zhlboka som sa nadýchla. Od strachu mi stislo žalúdok. Čo to robím?

Potichu som podišla k plotu a najtichšie, ako to len šlo, som ho začala strihať kliešťami.  Opatrne som preliezla dieru a schovala sa za najbližšiu budovu. Nikde nebolo ani živej duše. Srdce mi bilo ako splašené.

Nečujne som sa zakrádala z tieňa do tieňa. Ticho som prechádzala po prašnej ceste a snažila sa v chabom mesačnom svite zorientovať. V mysli som si vybavovala umiestnenie všetkých budov. Teraz som mohla byť niekde pri zbrojnici. Adriána mi načrtla mapu celého areálu väznice. Už vtedy som pochopila, že to bude ťažký oriešok. Dobreže nie po špičkách som nepozorovane zašla do tieňa zbrojnice.

Bola to malá, no dlhá budova obdĺžnikového tvaru. Omietka sa na nej už lúpala vo veľkých kusoch. Pri každom dotknutí či šuchnutí pleca padala po malých kamienkoch na zem. Nervózne som sa obzrela na všetky strany, no nikoho som nevidela ani nepočula. Noc bola pokojná. Zatiaľ. Pokiaľ sa mi to podarí, tak táto noc bude pre všetkých vojakov určite pamätná.

Rýchlo som sa okolo nej prešmykla a zadržala dych. Predo mnou postávali dvaja ozbrojení vojaci a o niečom ticho diskutovali. Podľa ich hlasu som usúdila, že nuda tu bola na každodennom poriadku. Prehltla som pár šťavnatých nadávok na Adriáninu adresu a roztrasene pokračovala. Jeden zlý pohyb... Radšej som ani nechcela pomyslieť ako by tento „úžasný" plán s viac než neskúseným pešiačikom mohol rýchlo stroskotať.

Nepozorovane (aspoň som v to dúfala) som sa vyhla dvojici vojakov.

Pokračovala som v ceste, kým som nenašla najvyššiu budovu v celom komplexe. Nervózne som sa obzrela všade dookola. Plány, ktoré mi ukázala Adriána, boli síce dosť podrobné, no ja som mala pocit, že by mi tu nepomohla ani osobná prehliadka päť minút pred vlámaním. Srdce mi búšilo ako splašené, no aj napriek tomu som sa prikradla bližšie.

Pri dverách do hlavnej budovy stála hliadka. Nič nečakané. Bola som to predsa ja, Pandora Nocteová! Také jednoduché to predsa byť nemohlo. Potichu som obišla budovu obzerajúc sa celý čas cez plece. Vzadu som našla kopu debien poskladaných na seba a jedno malé okienko presne tak, ako to popisovala Adriána. Našťastie neboli zamrežované. Šikovným zaklínadlom od Adriány som ho otvorila a vyšplhala sa na všetky tie debny, ktoré sa tam týčili akoby hovorili všetkým zlodejom: Vitaj!

Uškrnula som sa, naposledy sa poobzerala na všetky strany a snažila sa pretlačiť cez to malé okienko. Avšak som to nejako dobre nevymerala. Keď som sa snažila prepchať cez to hlúpe okienko... No nedopadlo to tak dobre ako som si to predstavovala. Inými slovami, uviazla som tam.

Ja viem! Bolo to viac než trápne! Ani som si nechcela predstavovať, ako to asi muselo vyzerať. Ak by ma tu teraz niekto videl... Toto bol asi ten najtrápnejší zločin v mojom živote. Škrípajúc zubami som stiahla brucho a neohrabane sa pretlačila dovnútra.