Electus - Mesto Rozdelených I.

76. Kapitola

* * *

„A vieš vôbec kde máme ísť?" spýtal sa ma hneď, čo sme sa od nich vzdialili.

Kráčali sme nádhernou alejou, ktorú vytvárali kmene stromov. Na niektorých sa už pomaly začínali listy sfarbovať do červena a žlta.

„Samozrejme," odvetila som mu sebavedomo, no v skutočnosti som nevedela ani čo je pri nás najbližšie, nieto ešte kde to je.

Peter sa na mňa pochybovačne pozrel.

„Čo je?" zamračila som sa, „nemôžem niekedy aj ja niečo vedieť?"

„Nie, nie, to som predsa nepovedal, len..."

„Len čo?"

„Ešte som si proste nezvykol na ten pocit," odvetil mi nakoniec po dlhom hľadaní správneho výrazu.

Zastala som.

„Aký pocit?"

Peter si nervózne prešiel po pšeničných vlasoch. Nakoniec iba rozhodil rukami.

„Zabudni na to."

Podozrievavo som zúžila oči.

„Aký pocit?" opýtala som sa cez zuby.

„Ehmm, no vieš..."

Pohľadom som ho pobádala, aby pokračoval. Porazenecky zvesil plecia a zabodol pohľad do zeme.

„Nie som zvyknutý na to, že niečo vieš ohľadom..." šibla som naňho vražedným pohľadom.

„Hovorím iba o tvojom nie veľmi dobrom prehľade vo veciach týkajúcich sa Spoločenstva," rýchlo sa snažil opraviť svoju chybu, no bolo už neskoro.

„Chceš tým povedať, že som hlúpa?!" neveriacky som sa naňho zahľadela.

Peter sa na mňa preľaknuto pozrel.

„Nie, nie, zle si to pochopila! Ja len že..."

„Že čo?!" skríkla som.

Peter sa na mňa dlho zahľadel. Nakoniec však iba pokrútil hlavou. Ohromene som naňho civela. Neuveriteľné! Na toto naozaj nemám slov. Nahnevane som zaťala päste.

„Tak vieš čo?! Vráť sa k Adriáne a Vasilovi. Ja ťa nepotrebujem!" šplechla som mu do tváre a zrýchlila krok ignorujúc jeho ospravedlnenia.

Začali ma štípať oči. V hrdle ma pálilo, no odmietala som tu vzlykať. Nie pred ním! Idiot! Akoby on všetko vedel! Krútiac hlavou som sa snažila zahnať slzy, no márne. Ani som sa neodvážila pozrieť dozadu na Petra. Len ďalej som kráčala medzi stromami a snažila sa držať cestičky.

Slzy mi neprestajne zahmlievali zrak, no odmietala som si ich zotrieť, a tak sa pomaly, vo veľkých kvapkách, kotúľali cez líce až ku brade, odkiaľ spadli na suchú prašnú zem. Nie je to predsa moja vina, že som celý život presedela doma! Že som nikde nikdy nebola! Že ma otec nechcel nikdy pustiť!

Peter, po ďalších márnych pokusoch prihovoriť sa mi, to nakoniec vzdal. Mlčky ma nasledoval z veľkej diaľky, čo som vedela iba podľa neprestajného šuchotania lístia a dupotu nôh, ktoré ho neprestajne sprevádzali.

Dobre som sa dívala pod nohy, aby som nezakopla o nejaký blbý kameň a nespravila sa ešte hlúpejšou. Lístie mi pod nohami upokojujúco šuchotalo, čo vo mne vyvolávalo všetky moje zážitky, ktoré sa mi v lese stali. Od úteku za múr, náhlu slobodu, strach v očiach, keď som videla svoju nočnú moru, cez stretnutie s Petrom až po, samozrejme, blúdenie v labyrinte. Opäť som si prechádzala všetky moje neuveriteľné zážitky, ktoré som za ten jeden týždeň stihla prežiť. Doteraz nemôžem uveriť, že som to spravila.

Zrazu som začula rýchly dupot nôh, ktorý sa miešal so stálymi rozkazmi. Stŕpla som. Bleskovo som sa otočila, aby som varovala Petra, no ten medzičasom tiež nastražil uši a teraz na mňa zamračene pozeral. Kroky sa nekompromisne približovali. Peter rýchlo pribehol ku mne, chytil ma za ruku a ťahal preč. Ja som sa mu však vytrhla. Šuchot lístia sa blížil. V diaľke som zbadala zopár mužov v čiernom. Vyschlo mi v hrdle. Boli to otcovi muži.

Peter ma chytil za rameno. Vystrašene som sa k nemu otočila. Skôr, ako som stihla nejako zareagovať, ťahal ma preč do najbližšej húštiny. Rýchlo ma sotil na zem a pohľadom mi naznačil, aby som mlčala. Zvalil sa vedľa mňa, a tak sme spolu nehybne čakali, kým okolo nás obozretne prechádzala Hliadka Temných mágov.

Peter mi celý čas držal ruku na chrbte a jemne ma tlačil k zemi. Jeho prsty boli nabité energiou. Cítila som mravčanie na mieste, kde sa jeho prsty dotkli môjho chrbta. Postupne od toho miesta sa mravčanie rozpínalo do celého chrbta. Nemohla som si nevšimnúť našu opätovnú blízkosť, v ktorej sme sa ocitli. Len škoda, že to vždy muselo byť pri takýchto situáciách. Vietor ku mne zavial vôňu lesa a rannej rosy. Stále nechápem, ako môže tak pekne voňať, zatiaľ, čo ja smrdím od potu. Neprestal, dokým šuchotanie lístia nezaniklo niekde v diaľke.