Electus - Mesto Rozdelených I.

25. Kapitola

Rýchlo som sa priplietla do hlúčika šokovaných ľudí. Prešla som cezeň a utekala ďalej po bočnej uličke. Nakoniec som sa oprela o starý novinový stánok v jednej z mnohých bočných uličiek mimo dosahu sutín. Plytko som dýchala. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu, že som to prešla bez nejakého zranenia. Očami som vystrašene nakúkala na cestu, no v tom všetkom chaose sa mi tí duchovia stratili z dohľadu.

Vyčerpane som sa oprela o múr a zatvorila oči. Po hlave mi chodilo jedno zaklínadlo. Už dlhšie som ho nikde nepoužila a dúfala som, že ani nebudem musieť. Išlo mi totiž mizerne. Vždy, keď som sa ho snažila použiť, mala som šancu tri ku jednej, že to vybuchne. No, ako sa zdá, núdzové situácie vyžadujú núdzové riešenia.

Prečo si zastala?! Musíš pokračovať, inak nás dobehnú a potom...

„Ar! Prestať mi tu bľabotať! Potrebujem sa sústrediť!" Netuším, či som to povedala presne tak, ako som chcela, no zmĺkol a to bolo v tejto situácii najhlavnejšie.

Pozrela som sa na jeden z blokov, ktoré dopadli na zem z bytovky. Obzrela som sa. Opäť som ich uvidela. V tej mase ľudí vyzerali veľmi staromódne. Až som bola prekvapená, že som si ich pred tým nevšimla. Duchovia ma rýchlo doháňali, no nedbala som na nich. Sústredila som sa na vlastný dych a to, čo musím vykonať.

Pomaly som dýchala, tlkot srdca som počula až kdesi v hrdle. Zatvorila som oči a nechala sa unášať tichom, ktoré vďaka Arónovi som mala ešte k dispozícii. Vytlačila som z hlavy všetky divoké, unáhlené myšlienky, ktoré sa mi vtedy preháňali. Snažila som sa nemyslieť na scenáre, ako by to dopadlo, keby sa mi to nepodarilo. Zdvihla som ruku do vzduchu a zakričala (teda aspoň myslím):

„Fero siu!"

Svaly sa mi napínali od sústredenia. Bez mihnutia oka som sledovala obrovský balvan pred sebou. Nič sa však nestalo. Nedokázala som sa poriadne sústrediť.

Vážne?! To je tvoj plán?

„Hej," odvrkla som a opäť sa sústredila na balvan.

Sme v koncoch. Ja to už vidím... Ale neboj sa, postarám sa ti o dôstojný pohreb... Možno pripravím epitaf.

„Sklapni! Nemôžem sa sústrediť," zavrčala som naňho.

Vystrašene som sa pozrela na temné siluety. Boli už len zopár metrov odo mňa. Opäť som uvidela, ako sa okolo jedného špirálovito obkrúca zlatá žiara. Nestrácala som čas. Čo najhlasnejšie som skričala:

„Fero siu!"

Blok sa však ani nezatriasol. Beznádejne som pozrela na zlatý lúč, ktorý si to valil k nákladnému autu. Celý ho obtočil a zdvihol zo zeme. Nikdy v živote som niečo podobné nevidela. Netuším, kde vzali takúto moc, no rozhodne bola oveľa lepšia ako moje žalostné pokusy vyrovnať sa im.

Nákladné auto obrovskou rýchlosťou svišťalo vzduchom. Neúprosne si razilo cestu cez smršť kvapiek. Zreničky sa mi rozšírili od strachu. Nemala som čas vymýšľať nejaké zaklínadlo. Rozbehla som sa opäť do svojej krytej uličky, no zlatý lúč mágie ma chytil za nohu a ja som bolestne spadla do kaluže. Ar mi pri tom vypadol z ruky.

Au! Vstávaj! Blížia sa! Počuješ?! Vypadnime odtiaľto!

Stačila som sa len pozrieť na rútiace sa nákladné auto, zakryť si tvár dlaňami a vykríknuť. V hrudi mnou niečo drsne pohlo. Zrazu som mala ruky ako z olova. Hlava sa mi krútila. Viečka som mala príliš ťažké, aby som ich mohla nechať dlhšie otvorené. Ar mi ešte niečo bľabotal, no v hlave sa mi ozývalo ako jedna veľká ozvena, ktorej význam už asi nikdy nepochopím. Nakoniec som sa odovzdane ponorila o temnoty.

Prebudil ma hlasný náraz. Po takej dlhej dobe, kedy som nič nepočula sa mi to zdalo veľmi zvláštne. Otvorila som oči a vystrašene sa pozerala na nákladné auto, ktoré ležalo asi desať metrov odo mňa. Narazilo na duše mŕtvych vladárov, no s tými ani nepohlo. Stáli tam do polovice ponorený v nákladnom aute. Vtedy som si uvedomila, že ešte stále ležím v mláke. Špinavou rukou som si odhrnula mokré vlasy z čela a postavila sa.

V momente som dostala závrat. Zatackala som sa, no podarilo sa mi udržať ako-tak na nohách. Jednou rukou som sa pridržiavala steny a potlačila záchvevy žalúdka. Nemala som ani poňatia, ako sa tam to auto dostalo. Spomienkami som tápala v tme a snažila sa prísť na posledné pocity. Bála som sa. Potom prišla neuveriteľná únava a ďalej... Tma. Lenže čo sa stalo?