Electus - Mesto Rozdelených I.

42. Kapitola

Vstúpili sme do malej miestnosti so starým dreveným stolíkom, stoličkou a jednou lampou. Zrakmi padol na naše veci, pohodené na stole. Tep sa mi zrýchlil. Iba som sa modlila, aby ich nikto neprehľadával a neobjavil pri tom Aróna. Už iba pri myšlienke, že by som ho stratila mi z toho behal mráz po chrbte.

Pustili sme sa do vecí.

„Nie," zašepkala som zúfalo a začala sa prehrabávať vecami. Môj ruksak však chýbal. To sa predsa nemohlo stať! Nedokázala som ho však nikde nájsť.

„Ó, nie... nie... to nemôže byť pravda," panikárila som.

Všetci sa ku mne otočili. Očami som pátrala v tom neporiadku, no vedela som, že to bolo zbytočné. Cítila som, akoby ma niečo bodlo pri srdci. Ako? Ako sa to mohlo stať?! V momente som sa ocitla na dne samotnej bezmocnosti. Ucítila som na sebe spýtavé pohľady všetkých naokolo.

„Čo sa stalo?" spýtala sa nervózne Adriána.

„Môj ruksak," oznámila som im bezmocne.

„Žartuješ?!" zhrozil sa Peter.

„Nemôže byť niekde inde?" spýtal sa nádejne Vasil. Pokrútila som hlavou. Nešťastne som sa pozrela na ostatných.

„Čo budeme robiť? Bez neho predsa nemôžeme odísť!" nástojila som.

„Upokoj sa, Arabelka. Musí to mať nejaké vysvetlenie."

„Aj má," začala Adriána, nervózne si mädliac hánky, „boli tu. Sledovali nás a kým my sme boli vo väzení, knihu ukradli."

„Ako môžeš vedieť, že to boli práve oni?" vŕtal Zoro.

„Nikto iný ani len nevie, že existuje," pripomenula mu a nešťastne si vzdychla.

„Teraz s ňou však môžu byť kdekoľvek."

„Nie je žiaden spôsob, ako by sme ju mohli dostať späť?" pýtala som sa Adriány. Tuho rozmýšľala. Odrazu jej oči zasvietili. Pozrela sa na mňa. Až príliš dôležito. Prehltla som.

„Sledovacie zaklínadlo," odvetila a ja som sa skoro rozplakala.

„Veď ani neviem poriadne tie základné!"

„Ale no tak, Arabelka, tie tvoje pokusy vyzerali predsa sľubne," podpichol do mňa. Sama som nevedela či to myslel povzbudivo alebo ironicky.

„A nepoznám formulku," vyhovárala som sa ďalej. Tu sa teraz nespokojne zamračila Adriána.

„Veď si ju mala v slovíčkach na hodine."

Zúfalo som sa pozrela na Vasila a hľadala aspoň uňho nejakú oporu. Ten, akoby na potvoru, sa na mňa zahľadel tými veľkými zelenými kukadlami.

„Budeš čarovať?"

Och. Neostávalo mi nič iné, ako porazenecky prikývnuť. Dopredu som už však šípila, že to nebude veľmi platné. Adriána mi pripomenula formulku. Radšej som sa jej ani nepriznávala, že sa mi ani nezdala povedomá a skúšala si ju ticho vysloviť. Zhlboka som sa nadýchla a zavrela oči. Sústredila som sa. No tááák! Veď to nemôže byť až také ťažké. Chcem nájsť Aróna. Musím ho nájsť! Inak všetko vyšlo úplne nazmar.

„Demonstra me!" skríkla som rozhodne a pootvorila oči. V momente som cítila, ako zo mňa energia odchádzala vo veľkých prúdoch. Nohy sa mi roztriasli. Adriána ma pohotovo chytila za ramená a pomohla udržať stabilitu. Ohromene som zízala na zlaté stopy topánok, ktoré sa motali sprvu okolo stola a potom sa vybrali ku dverám.

„Nesmieme ich stratiť," zavelila Adriána. Rýchlo sme si zobrali naše veci nasledujúc ich.

Musela som povedať, že som bola veľmi prekvapená, koľko energie mi to zaklínadlo zobralo. Ešte dlhú chvíľu po tom, čo sme núdzovým východom opustili policajnú stanicu sa mi točila hlava a nohy som mala ako zo želatíny. Keby nebolo Zorka, ktorý ma sem-tam vycentroval poštuchnutím, určite by som už stratila rovnováhu a spadla.

Na moje obrovské prekvapenie to zaklínadlo naozaj fungovalo. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu. Zlaté stopy si to namierili dole ulicou na sídlisko. Adriána bola prvá, Vasil so zatajeným dychom jej bol za pätami a ja som mala, čo robiť, aby som im s Petrom ako podperou stíhala.

Zaklínadlo zahlo za roh bytovky. Adriána sa opatrne prikradla a vyzrela, čo bolo na druhej strane. Skoro okamžite sa však naspäť prilepila o stenu. Rukou zachytila Vasila a naznačila mu, aby bol ticho. Po chrbte mi prešli zimomriavky tušenia, že našli toho, koho sme hľadali.