Electus - Mesto Rozdelených I.

8. Kapitola

Na to sa na mňa zo všetkých strán rútili zaklínadlá. S krikom som sa im uhla a chystala sa na odvetu, aby som zachránila aspoň nejaký ten čas. Vyslovovala som prvé zaklínadlo, ktoré mi napadlo.

„Cadis!" vykríkla som a ukázala na jedného z vojakov.

Z mojej ruky vystrelil zelený lúč svetla a už si razil cestu k jednému z nich. Ten to však mávnutím ruky odblokoval do steny. Zbledla som. Až teraz som si uvedomila, aká som bola v mágii neschopná. Za pár sekúnd som stihla Rajmunda obšťastniť tisíckami nadávok, ktoré sa mi rinuli na jazyk. Zúfalo som sa pozrela na Petra. Ten však iba ďalej strnulo stál a mrmlal si popod nos zaklínadlo. Začala som nenávidieť dlhé formulky, ktoré Svetlí mágovia používali.

Do reality ma vrátilo až niekoľko dobre mierených zaklínadiel. Prestrašene som sa skrčila a snažila sa uhnúť z cesty. Paľba však neprestala. Prekotúľala som sa na bok a snažila sa im uhýbať, ako najlepšie som vedela. Jedno ma skoro trafilo do päty, no prudko som vyskočila, čím som sa im úspešne vyhla. Zatiaľ.

Pandora prosííííím!

Skoro som opäť z neho zinfarktovala. Prekotúľala som sa na druhý bok, aby som sa uhla jednému červenému zaklínadlu.

„Ar, teraz nie," varovala som ho zadychčane.

Ale on...

„Mám tu svoje vlastné problémy," zasyčala som naňho zlostne.

Sklonila som hlavu. Zaklínadlo ma minulo, no namiesto toho, aby vrazilo do steny sa otočilo mieriac opäť na mňa.

„Scutum!" zakričala som vystrašene.

Náhle sa okolo mňa objavila bublina, ktorá ma celú pohltila. Odrazila červený lúč, ktorý sa následne rozplynul vo vzduchu. Víťazoslávne som si vydýchla. Môj úsmev však nevydržal dlho.

Vojaci na mňa neprestajne chrlili ďalšie a ďalšie zaklínadlá. Mysľou som držala celú bublinu ako-tak pokope, telo som mala napnuté ako struna, no postupne zo mňa ubúdalo viac a viac síl. So stisnutými zubami som sa pozrela na Petra. Ten pôsobil, akoby bol v tranze. Zatvorila som oči a trpiteľsky zavzdychala. Pohni si, Peter!

Strieľali na mňa silné zaklínadlá. Silnejšie, na aké som bola zvyknutá. Môj štít začal rýchlo praskať, od vyčerpania som sa sotva držala na nohách. Nepamätám si, kedy naposledy som tak dlho vydržala odolávať. Na hodinách mágie otec moju obranu porazil už po pár minútach a ani sa nezapotil.

Odrazu vrch bubliny praskol. Na hlavu sa mi zrútili ostré črepiny. Vykríkla som od strachu. Paľba ešte viac zosilnela. Štít som držala pokope iba silou vôle. Krútila sa mi hlava a zrak sa mi zahmlieval.

Ono je to naozaj súrne!

„Arón, buď ticho!"

Za chvíľu po mne ostane iba zlatý prach.

Nariekal stále dookola. Ďalšia diera mi vznikla hneď pri pleci. Trhla som sa, keď sa mi maličké črepiny ako ihličky zaborili do kože. Nemala som silu odpovedať na jeho dotieravé reči.

Vtom sa steny zatriasli. Vojaci ako na povel prestali útočiť a zmätene pozerali na vibrujúce steny. Využila som to a pozrela sa rýchlo na Petra. Ten od sústredenia zmraštil tvár. Stál ani nie dva metre odo mňa s predpaženými rukami. Triasli sa mu od obrovskej námahy. Potichu si niečo hovoril.

Odrazu jeho tvárou prešiel malý, nebadateľný úškrn. Pomaly spájal ruky k sebe. Steny sa začali nekontrolovateľne ohýbať dovnútra a praskať. Vojaci sa to celou silou snažili zadržať, no márne. Nepomohli im ani zaklínadlá, ktorými sa snažili udržať strop, ani výkriky volajúce o pomoc. Vtedy si uvedomili, že musia ujsť. Bolo však neskoro. Steny sa na nich pomaly začali rútiť. Ja som sa celá prestrašená skrčila za Petra dúfajúc, že vedel, čo robil.