Electus - Mesto Rozdelených I.

71. Kapitola

Až po chvíli, keď jej nárek ako-tak ustal, som sa odvážila zopakovať otázku. Dievča sa na mňa bezmocne pozrelo, utrelo si nos do krásneho bieleho rukáva z tej najdrahšej látky, aká sa tu dala dostať a začalo rozprávať, čo sa jej prihodilo.

„Začalo sa to pred pár týždňami. Otec neustále len niekomu posielal listy, mädlil si ruky a pri čaši dobrého vína oslavoval spolu so svojimi priateľmi. Sprvu ma netrápilo, prečo tak oslavuje. Gazdiná mi povedala, že práve podpísal nejakú výhodnú tržbu, no až po pár dňoch som sa dovtípila, čo je vo veci."

Prepadla ma nemilá predtucha.

„Otec sa na mňa neustále usmieval, vodil do domu samé krajčírky, dokonca mi dovolil zájsť na trh, aby som si nakúpila nejaké honosné šperky. Vtedy som bola príliš nadšená z toho, že si ma konečne všíma a záleží mu na tom, ako vyzerám, a tak som si neuvedomila, čo k tomuto nevšednému záujmu o môj vzhľad muselo predchádzať."

Na chvíľu sa odmlčala. Ponorila sa do vlastných myšlienok. Pravdepodobne znova spomínala na tie krásne dni, keď sa okolo nej otec krútil a splnil jej každé želanie. Nadýchla sa a znova pokračovala.

„Dnes," začala s trasúcim sa hlasom potláčajúc vzlyk, „som sa dozvedela, prečo to všetko robil. Práve som vyšívala vo svojej izbe, keď ma otec zavolal, že ma chce s niekým zoznámiť. Poslušne som zišla dole schodmi a v strede miestnosti som uvidela stáť posledného človeka, ktorého by som tam očakávala."

Na chvíľu sa odmlčala, akoby hľadala silu pokračovať.

„Stál tam Ratibor z rodu Dívesského," zašepkala nakoniec.

Od prekvapenia som nemohla zatvoriť ústa. Vedela som presne, kto to bol. Patril do jednej z najváženejších rodín v najbližšom okolí. Jeho otec bol povestný svojím bohatstvom a neskonanou túžbou po mladých dievčatách. A o jeho rozmaznanom synáčikovi sa nehovorilo nič krajšie. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že jeho rodina mala veľmi veľký vplyv a moc nad naším územím. Inač povedané, mohol ukázať na ktorúkoľvek zo žien a ona mu hneď padla k nohám celá natešená, že si vybral práve ju. Ten fagan chodil možno s dvanástimi dievčatami, a potom, keď sa mu ich prítomnosť zunovala, jednoducho ich jednu po druhej opustil.

Dievča opäť smrklo. Zarmútene si prečesávalo dlhé hnedé vlasy. Zachmúrila som sa a podvedome zaťala päste.

„Čo od teba chcel?" spýtala som sa do ticha.

Dievča sa na mňa pozrelo tými veľkými zelenými očami. Odrážali sa v nich nekonečný smútok a beznádej.

„Hádaj," odvetila mi.

Tón hlasu a zničený pohľad, ktorý nadhodila, hovorili iba za jedno.

„To... To nemyslíš vážne!" zhrozene som skríkla a dala si ruku pred ústa, „on prišiel žiadať o tvoju ruku?!"

Prikývla. Mlčala som. Nebolo tu, čo dodať. Vlastne ani som nechápala, prečo ma to prekvapilo. Bola mladá, krásna, vtipná... Chytrá, no to si nikto u žien nevážil. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa to stráviť.

„Dobre. A čo mieniš robiť ďalej? Prečo si tu prišla?" spýtala som sa strašiac sa odpovede.

Prehltla. Nervózne si začala žmoliť rukáv.

„Ja... Dúfala som, že... Keby som otcovi povedala o nás dvoch, možno... Možno by to zarazil."

Pochybovačne som sa na ňu pozrela.

„Nejako," dopovedala.

Venovala som jej dlhý smutný pohľad.

„Prečo by to robil? Nemá na to najmenší dôvod. Veď sa na mňa pozri!"

Rozhodila som unavenými rukami. Až priveľmi dobre som si uvedomovala, že mám špinavú tvár od prachu a obyčajnú ľanovú košeľu. Ani stopy po skvostoch, šperkoch, striebre... Iba jediná malá dýka a mešec, ktorý som mala pripevnený o opasok.

„Nikdy by nám nedovolil byť spolu a ty to vieš!"

Dievča bezradne rozhodilo rukami.

„A čo mám podľa teba urobiť?"

Venovala som jej dlhý smutný pohľad.

„Dievča zlaté," začala som ticho a prstom jej jemne zotrela ďalšiu z mnohých sĺz, čo jej stekali po líci, „tu už nič nepomôže."

Tie slová ma zaboleli v srdci ako dýky. Pozrela som sa na ňu, no v jej očiach bol iba vzdor. Skoro som sa zasmiala nad jej tvrdohlavosťou. Celým telom mi dávala jasne najavo svoj nesúhlas k tomuto nápadu. Brada vysoko zdvihnutá, zaťatá čeľusť, ruky podvedome dala v päsť. Vystrela sa, čím pôsobila ešte vznešenejšie. A krajšie.

Nemohla som sa na ňu vynadívať. Bola tak mladá, neskúsená, zraniteľná... A celý život premárni so sukničkárom a ožranom. Tvrdohlavo si založila ruky v bok.

„Ako to môžeš vedieť?!" oborila sa na mňa.

Nečakala, kým jej na to odpoviem. Prudko sa postavila a vybehla z miestnosti. Počula som, ako tresla vchodovými dverami. Ustarostene som si sadla na stoličku a masírovala si spánky. Zdalo sa mi, že dunenie v hlave trvalo celú večnosť. Bolo mi do plaču, keď som videla jej tvár takú ustarostenú. Nič som však proti tomu robiť nemohla. 

Zdravíčko. Tieto sny boli trochu experimentálne a chcela by som sa spýtať či je jasná postava Pandory v tele chlapa. Či to nie je miestami mätúce. Budem rada za odpoveď.

Vaša namida1 & namidaII