Electus - Mesto Rozdelených I.

20. Kapitola

Peter si ho zobral do rúk a prezeral zo všetkých strán. Nakoniec mi ho vrátil zo slovami:

„Nevyzerá vôbec cenne. Ako to, že si ho nikto za tých osem rokov nevšimol?"

„Je v ňom mágia," odvetila som.

Peter sa na mňa pochybovačne pozrel.

„Keby to tak bolo, tak by sme to nejako pocítili, nie?"

Pokrčila som plecami a so zadržiavaným smiechom som sa vybrala k dverám. Peter na mňa nechápavo pozeral.

„Počkaj! Nemôžeš tam ísť s knihou v rukách. Prenesiem sem ruksak, ako sme sa dohodli," kričala za mnou Adriána.

Hneď na to sa sústredila a začala si niečo mrmlať.

O pár sekúnd sa pred ňou zhmotnil jej ruksak. Chvatne ho chytila. Podišla som k nej a dala ho do doň. Následne ho Adriána zazipsovala. Prikázala mi, aby som ho položila na zem. Poslúchla som ju a sledovala, čo sa bude diať.

Ani sa k tomu nevyjadrujem. Normálne sa hanbím. Musím prísť na to, ako to vymazať z mojich stránok. Takto to predsa nemôže skončiť!

Uškrnula som sa.

„Dvakrát si to neželaj. Ja ti veľmi rada pomôžem. Stačí povedať a s radosťou z teba vytrhám pár stránok. Len povedz ktoré," doberala som si ho.

Veľmi vtipné! Som zvedavý, akoby si sa tvárila na mojom mieste. Vieš, čo to je mať niečo také doživotne vyryté v pamäti?

Adriána sa bez mihnutia oka pozerala na ruksak. Od sústredenia zmraštila tvár. Potom vystrela ruku a začala si pre seba niečo rýchlo šepkať. Vzduch sa okolo neho skrútil, zhmotnil a akoby ho celý pohltil do seba.

Neveriacky som pozerala na miesto, kde iba pred niekoľkými sekundami ležal.

„Ako si to..."

„To je zložité. Musela by si vidieť alebo skôr cítiť to, čo Svetlí," skočila mi do reči Adriána.

„Takže Temný sa nemôže naučiť ovládať elementy?" zaujímala som sa.

„To som nepovedala," odvetila a pobrala sa k dverám.

Vasil sa na mňa popletene pozrel.

„Takže ty nedokážeš čarovať ako Adriána?" spýtal sa smutne.

Pokrútila som hlavou.

„Nie, no viem niečo, čo nedokáže nikto z nich," hrdo som poznamenala.

„Podpáliť si vlastnú izbu?" skočil mi Peter s úsmevom do reči.

Kyslo som sa naňho zaškľabila.

„Veľmi vtipný."

„To ja vždy."

Venoval mi jeden zo svojich typických úškrnov a pobral sa za Adriánou. Išla som za ním, keď mi pohľad padol na dve nehybné telá. Obidvaja ich bezmyšlienkovito prekročili a išli ďalej.

„A čo spravíme s nimi?"

Adriána na nich hodila letmý pohľad a spýtavo nadvihla obočie.

„A čo by sme podľa teba mali?"

„No, ja neviem. Čo tak napríklad zavolať sanitku?" ironicky som na nich vybehla.

„A prečo by sme to robili?"

Bezmocne som rozhodila rukami.

„To ich tu vážne chcete len tak nechať?!"

Adriána si sťažka vzdychla. Pobrala sa ku mne. Položila mi ruky na ramená a vážne sa mi zahľadela do očí.

„Teraz ma počúvaj. Títo tu boli odmalička vychovávaní na zabíjanie všetkých, na koho ukáže ich vodca prstom. Chceli nás zabiť a aj keby si im pomohla, svoj zámer by určite nezmenili. Musíš sa vzchopiť. Buď oni, alebo my. Iná možnosť tu neexistuje."

„Ako vieš, že nám chceli ublížiť? Veď nič nespravili!" obhajovala som ich.

Pandora, stojíš na zlej strane.

Adriána si však pevne stála za svojím.

„Nebola si tam, ty si nevidela, ako..."

„Pretože si nás strčila za dvere!" skočila som jej do reči.

„Chránila som vás!"

Pohľadom som prešla z jej bledomodých hlbokých očí na dve telá nehybne ležiace na podlahe. Nohy sa mi rozklepali a prišlo mi nevoľno.

„Ako si mohla vedieť, že nás chcú zabiť?"

„Ver mi, Pan. S takýmito mužmi som sa už stretla. Poznám ich."

Podozrievavo som na ňu pozrela.

„Čo ti vlastne povedali?"

Adriána sa zháčila.

„No..."

„A povedz mi to presne."

„Vyhrážali sa mi," odvetila pevne.

„Čím sa mohli vyhrážať archeologičke, ktorá je na voľnej nohe ako učiteľka latinčiny?"

Adriána stisla pery.

„Bola by si prekvapená," zašepkala rozhodnutá nerozvíjať to ďalej.

Aj tak som však s jej rozhodnutím nesúhlasila. Ďalej som ju prebodávala pohľadom. Nepáčilo sa mi, ako sa k nim správala, dokonca nevedela ani odôvodniť, prečo sa do nich pustila! Adriána nakoniec porazene zvesila plecia.

„Fajn, keď vyjdeme z budovy, zavolám záchranku. No potom budeme zdrhať ako o život, jasné?" pozrela sa mi priamo do očí.

„Žartuješ?!" spýtal sa úplne vyvedený z miery Peter.

„Nemôžeš jej zakaždým vyhovieť! Ona nerozmýšľa! Nevie, čo hovorí!"

No z jej pohľadu mu muselo byť hneď jasné, že to mysela vážne. Adriána ma popchala ignorujúc Petrov nechápavý pohľad. Druhou rukou chytila Vasila a spolu sme vyšli z archívu. Peter sa potom za nami pomaly vyšuchotal neustále mrmlajúc o totálnej katastrofe a mojej neschopnosti.

Trochu sme sa pomotkali chodbami, kým sme sa opäť nedostali na recepciu, kde sme nechali svoje ruksaky. Dve ženy na nás stále nedôverčivo zazerali, ale to si už nikto nevšímal. Zobrali sme si ruksaky, poďakovali sa a vyšli z budovy.