Electus - Mesto Rozdelených I.

1. Kapitola

    Tri týždne, päť dní a osem hodín. Presne toľko času uplynulo od toho dňa, čo som sa vrátila naspäť. Vila Tenebras. Kedysi môj jediný svet. A dnes? Posledné miesto, kde by som chcela byť. Niekedy som mala pocit, že aj väzenie by bolo lepšia alternatíva než toto tu. Aspoň keby tu nebol otec! Nikto by si ani nepomyslel, že toľko vecí a názorov sa dalo zmeniť behom jediného týždňa. Za ten čas som zistila, že každý predo mnou niečo tajil. Veľa z nich, ktorých som mala najradšej ma zradili a oklamali. Dokonca som pre niekoho bola len balík peňazí.

Odrazu sa dvere do telocvične prudko rozleteli. Šibla som na nich podráždeným pohľadom. Predo mňa sa postavil vysoký, štíhly a trochu bledý muž s oceľovo sivými očami. Aj keď to nechcel dať najavo, už z jeho prítomnosti som vycítila, že bol trochu vytočený. Rovnako ako ja. Myklo mi kútikmi úst. Hmm, táto hodina bude obzvlášť pikantná.

Postavila som sa zo žinenky a poklopkala po nových hodinkách, ktoré mi on, Hlavný mág spoločenstva Temných mágov, osobne daroval so slovami: „Neopováž sa už nikdy meškať na hodiny!" Teraz však meškal on a ja som nemala najmenší problém šplechnúť mu to rovno do očí.

„Meškáš," začala som arogantne.

Ignoroval ma. Samozrejme, ako všetky ostatné výčitky a narážky za posledné týždne. Veď som to bola iba ja. Jeho rebelská dcéra, ktorá za jediný týždeň prekročila všetky medze, porušila pravidlá vo vile a jeden z najprísnejšie trestaných zákonov. Inač povedané, ešte nikdy som nezažila, aby ma otec tak dlho prepaľoval svojím ľadový pohľadom. A to bez žmurknutia!

Postavil sa do stredu telocvične a gestom mi naznačil, aby som ho nasledovala. Mlčky som poslúchla neprestávajúc naňho krivo zazerať. Ako už po stý raz začal hlbokým a silným hlasom, ktorý rozozvučal každý kút v telocvični:

„Počas tvojho výletu si, ako dobre vieš, veľmi veľa zameškala. A keďže už si zistila, že si langvinistka..."

„Vďaka tebe určite nie," mrmlala som si popod nos, no dala som si záležať, aby sa každé moje slovko dostalo do jeho veľavážených uší.

Hlavný mág nedal najavo, že sa ho to nejako dotklo a pokojne pokračoval ďalej.

„...musím ťa naučiť o tomto vzácnom umení všetko, čo je v mojich silách."

„Och, koľká obetavosť z tvojej strany," znova som si zamrmlala a prevrátila oči stĺpikom vediac, ako veľmi to nenávidel.

Priam som videla, ako sa jeho kamenná tvár snaží zakryť hnev, ktorý v ňom moje slová vyvolali. Ovládol sa však. Zatiaľ.

„Začneme niečím jednoduchým na rozohriatie."

Z kúta zobral dve palice a jednu mi hodil. Bez problémov som ju chytila. Otcove rozcvičky boli vždy veľmi zvláštna, ale táto patrila medzi tie najdivnejšie. Odkedy sa môj starý učiteľ mágie Rajmund Parcus vážne zranil (áno, bolo to mojím pričinením), jeho miesto zastupoval otec.

Najprv som si myslela, že žartoval. Nikdy si totiž nenašiel na mňa čas na úbohých desať minút. A teraz? Pozrime sa! Odrazu mal toľko času, že ma mohol učiť rovno celú hodinu! A dokonca v tomto rušnom období! Jednoducho, neverila som v to. Moja istota a všetky nádeje sa však rozplynuli s prvou hodinou. Bola to tá najhoršia vec, ktorá ma počas týchto trýznivých týždňoch postihla.

Hodila som palicu na zem a spamäti vyslovila:

„Exoris!"

Palica sa vzniesla do vzduchu a na môj povel začala krúžiť najprv okolo mňa, potom okolo celej telocvične. Mysľou som ju prinútila zastaviť a vrátiť sa na svoje pôvodné miesto. Keď palica opäť ležala na zemi, znudene som sa obrátila na otca. Ten však ďalej strnulo stál a díval sa na mňa. Nepovedal ani slovko. Jeho palica poletovala po celej telocvični splašene a chaoticky a to bez toho, aby som ho počula vysloviť akékoľvek zaklínadlo.

Odrazu jeho palica zastala priamo pri ňom. Obrátila sa mojím smerom a bez jediného otcovho slovka vyrazila proti mne. Prestrašene som zhíkla, no skôr, ako sa ma stihla palica čo i len dotknúť, zo zeme sa zdvihla tá moja a odrazila útok v poslednej sekunde. Nemo som ostala zízať na vznášajúcu sa palicu len pár centimetrov predo mnou.

„Prvé pravidlo," ozval sa po chvíli otec, „langvinistika nezáleží od toho, čo vyslovíš, ale čo si pod tým predstavuješ a aké ťa pri tom sprevádzajú pocity. Voláme ich spúšťače. Tie sa langvinista snaží držať na uzde, dokým nebude chcieť langvinistiku použiť. Tvojimi spúšťačmi sú strach a hnev. Preto dávaj veľký pozor, čo si vtedy praješ a čo si predstavuješ."

Významne sa na mňa pozrel. Nebolo ťažké uhádnuť, že tým myslel Rajmunda, ktorého som omylom nechala vzlietnuť a viac ako sto kilometrovou rýchlosťou naraziť do steny. Vtedy by som sa s otcom dokázala hádať do posledného dychu, že to moja chyba nebola. Dnes by som si taká istá nebola. Jeho pričinením a štedrosťou podeliť sa so mnou o veci, ktoré by som už mala vedieť, to však vôbec nebolo.

Otcova palica opäť urobila jedno kolo okolo telocvične a znova na mňa zaútočila. Tentoraz z boku. Čakala som to, no netušila som, čo mám robiť a skôr, než som stihla čokoľvek vysloviť ma palica bolestivo udrela do ramena.