Electus - Mesto Rozdelených I.

26. Kapitola

Uf, už som si myslel, že je po nás. Zvládla si to len tak-tak.

Absolútne som netušila o čom to bľabotal. Nič som si nepamätala. Mala som pocit, že som zaspala pred sto rokmi a teraz som sa zobudila a nemala ani šajnu o tom, čo sa medzi tým stalo. Nanešťastie, nebolo to prvýkrát, čo som niečo podobné cítila, hoci nie až v takom rozmere ako teraz. Pasovalo mi to len na jediný druh mágie. Musela som omylom použiť langvinistiku.

Nemala som veľmi veľa času zamýšľať sa nad silou tejto mágie, pretože temné siluety sa ku mne opäť blížili. Ich chrapľavý šepot mi začínal doliehať k ušiam a ozývať sa v hlave. Rýchlo som rukami nahmatala Aróna a roztrasene sa rozbehla dolu ulicou. Pri každom kroku mi botasky nepríjemne čvachtali. Nedala som si pozor a vstúpila do ďalšej kaluže. Chcela som ísť ešte rýchlejšie, no spomaľoval ma dážď, ktorý mi nepríjemne bičoval do očí. Mokré oblečenie sa na mňa lepilo. Znova som si rukou odhrnula vodu z čela. Vtom ma niečia ruka zdrapila za tričko a stiahla do druhej uličky.

Vykríkla som, no môj krik náhle stlmila pevná chlapská ruka. Druhou ma tuho pridŕžal na svojej hrudi. Snažila som sa mu vykrútiť z oceľového zovretia, no on nepovolil. Pridržal ma ešte pevnejšie a úplne ma znehybnil. Bola som si istá, že tlak mám určite aspoň tristo na dvesto. Tak som sa bála. Hlavou som sa snažila dostatočne otočiť, aby som mohla nazrieť do tváre neznámeho, no nedokázala som ňou ani len kývnuť.

Nemo sme obidvaja sledovali, ako temné siluety okolo nás prechádzajú a náhlia sa dolu ulicou. Počkal, kým ich siluety úplne zmiznú a stratia sa v uliciach. Potom si ma drsno otočil k sebe. Vzpierala som sa, no bolo to márne. Odrazu som sa zadívala do orieškovohnedých očí. Od úľavy som sa skoro rozplakala. Jeho oči na mňa s obavami hľadeli. Povolil zovretie, no stále ma podopieral, za čo som mu bola nevýslovne vďačná. Ak by to neurobil... No, veľmi by som si pri ňom veru nepostála. Dlho si ma obzeral. Na môj vkus až priveľmi starostlivo. Pohľady sa nám spojili.

Mlčali sme. Malé kvapky mu stekali po spánkoch a razili si cestu popri jeho perách až ku krku. Dážď okolo nás bičoval do okien a na strechy bytoviek. Odtiaľ rýchlo stekal dole po plechu. Peter sa však opieral o stenu, čiže sa nám ušlo iba zopár zatúlaných kvapiek, ktoré k nám sem-tam poslal vietor. Cítila som jeho hruď, ktorá sa v pravidelných intervaloch zdvíhala a klesala. Tričko mal do nitky premočené, no aj tak som nemohla prehliadnuť teplo, ktoré sálalo z jeho pokožky. Po celom tele mi prešli zimomriavky. Váhavou rukou mi odhrnul mokré pramene vlasov, ktoré sa mi prilepili na tvár. Potom sa ku mne naklonil a zašepkal:

„To máš všetky podprsenky rovnaké alebo si si ju od bludiska nevymenila?"

Zarazene som sa pozrela na svoje mokré tričko. Od mláky bolo kde-tam pofŕkané blatom. Inak však dokonalo presvitalo a umožňovalo tak perfektný pohľad na moju čiernu podprsenku. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula, kde ma v bludisku videl iba v podprsenke. Keď som si však spomenula na čln a na prosbu, aby ma nahneval, začervenala som sa a od zlosti a hanby som zasipela:

„Ako sa opovažuješ..."

„Žiaden strach, Arabelka, tvoje malé tajomstvo je u mňa v bezpečí."

Žmurkol na mňa.

Vytrhla som sa mu z náruče, do ktorej ma tak galantne chytil a obrátila sa mu chrbtom. Idiot! Nenávistne som naňho zagánila. Radšej si ani nepriznám, ako som sa cítila v jeho, až veľmi príjemnom, objatí.

Keby sa v tej chvíli nezjavil spoza rohu bytovky Vasil, asi by som sa neudržala a jednu mu vlepila. Bohužiaľ, musela som sa uspokojiť iba s vražedným pohľadom, na ktorý mi odpovedal pobaveným úsmevom.

„Tu siiii!" výskal Vasil celý od radosti a rýchlym krokom sa pustil mojím smerom.

„Mysleli sme, že ťa..." nedokončil, lebo sa tiež zahľadel tam, kam nemal.

S vypleštenými očami si ma premeriaval. Od úžasu nad mojou podprsenkou nemohol zatvoriť ústa. Bolo to také ponižujúce!

Z tohto stavu totálnej hanby a doživotnej traumy ma zachránila až Adriána. Prišla z rovnakého smeru ako Vasil. Keď uvidela, do akej nezávideniahodnej situácie som sa dostala, okamžite zakročila. Vasilovi uštedrila jedno materinské zaucho. Potom podišla k Petrovi a rozkázala mu otočiť sa chrbtom.

„Ako sa opovažujete na ňu takto zízať! A ešte k tomu na verejnosti! Že sa nehanbíte. Od Vasila by som to možno aj čakala, no ty, Peter, si ma smutne prekvapil."

Na to mu dala tiež jednu materinskú. Tentoraz po hlave a nechala ich bok po boku stáť pri sebe obrátených k nám chrbtami. Aj tak mi neušlo, ako si medzi sebou vzrušene šepkajú a chichocú.

Adriána vytiahla z môjho ruksaka čierne tričko a podala mi ho. Rýchlo som sa prezliekla. Mokré tričko som hodila Petrovi na hlavu ako odplatu, za čo som si vyslúžila jeden z Adriániných karhavých pohľadov.

Vyrušil nás hukot sirén, ktoré splašene prichádzali na miesto, kde sa zvalila budova. Obďaleč som cez bytovky zahliadla hŕstku mužov v bielych oblekoch. Adriána sa zahľadela tým istým smerom a nemohla som si nevšimnúť, ako zatínala päste. Zapozerala som sa opäť na mužov a snažila sa zachytiť nejaké detaily cez hustý závoj dažďa. Na ich bielych sakách sa vynímali nejasné obrysy koňa a jednorožca. Hliadka Svetlých mágov.

„Vypadnime," zavelila Adriána ticho.

Schytila chlapcov za ramená a viedla nás čo najďalej od nich.