Electus - Mesto Rozdelených I.

30. Kapitola

Ignorovala som jeho poznámku, oprášila si nohavice a tričko od trávy a pobrala sa do tábora. On ma dobehol s úsmevom na tvári a opäť do mňa neprestajne zabŕdal:

„Tuším sa nám tu niekto urazil. Nikto ťa nenaučil, že nemôžeš zakaždým iba vyhrávať?"

„Ach, Zoro, ako si len na to prišiel?" vrátila som mu to rovnako preafektovane.

„Nuž, niekto ti to raz musel povedať."

Buchla som ho do ramena, a hneď som to aj oľutovala, pretože ho mal tvrdé ako skala. Mlčky sme došli do tábora.

To teda robíš dobrú reklamu svojmu Spoločenstvu!

Všade bolo ticho. Adriána už dávno odfukovala v stane. Vasila som síce nepočula, no bola som si stopercentne istá, že spal ako kameň hodený do vody. Sadla som si na peň a pozerala do už vyhasínajúceho ohňa. Arónove ďalšie potupné poznámky som úspešne ignorovala. Nemala som chuť hádať sa s ním o takýchto prihlúplych veciach.

To nie sú nijaké sprostosti! Nehanbíš sa prehrať nad Svetlým mágom?!

Čo ti na ňom stále prekáža?!

Spýtala som sa ho podráždene.

Po celom dni som ho mala tak akurát dosť. Mlčal. V duchu som si úspešne zagratulovala. Možno mu to vydrží aspoň desať minút. Ešte chvíľu som pozerala do pahreby, na ktorú práve Peter položil zopár driev, ktoré predtým vysušil zaklínadlom.

Mlčky sa nám pohľady stretli. Táto chvíľa mi pripomenula druhú noc v bludisku. Vtedy sme taktiež sedeli pri ohni, Vasil už dávno zaspal. V ten deň sme utiekli z arény. Peter mi vtedy vysvetlil, kto vlastne som. Povedal mi, čo znamenalo byť langvinistkou, pretože otec, ako vždy, mi nič o tom nepovedal.

Zahĺbila som sa pohľadom do blikotajúceho ohňa. Bola príjemná augustová noc. Hoci vietor sem-tam zašuchotal listami v korunách, bol príliš slabý na to, aby mi mohlo byť pri ohni zima. Sledovala som tancujúce iskry a malé plamienky, ktoré veselo poskakovali v pahrebe a pomaly sa preberali k životu. Vždy ma to fascinovalo. Viečka sa mi začali pomaly zatvárať.

„Čo keby si si šla ľahnúť?" spýtal sa, keď mi v polospánku začala klesať hlava.

„Hmmhmm," vyšlo zo mňa, no ďalej som ostávala na svojom mieste.

Peter sa na mňa zamračil.

„Pandora..."

„Okej, veď už idem," zamrmlala som, pretože som nemala ani najmenšiu chuť sa s ním o tom teraz hádať.

Unavene som vstala, hlasno zazívala a odšuchtala sa do svojho stanu. Otvorila som ho a žmúrila do tmy. Mali sme dva dvojmiestne stany. Ja som spala v jednom s Adriánou a Vasil s Petrom mali druhý. Chcela som sa uistiť či som v tom správnom, pretože si neviem predstaviť Petrov výraz, keby ma našiel vo svojom stane. Nie. Na dnes som mala trápnych situácií až-až.

Po svojej ľavici som začula pravidelné a hlboké odfukovanie. Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči privykli na šero. V tme som vnímala obrysy tela zakrúteného v spacáku. Určite to bola Adriána. Jej dlhé vlasy sa vlnili všade navôkol. Odhrnula som ich trochu z cesty a snažila sa nájsť svoj spacák. Adriána ich kúpila v jednom športovom obchode. Na otázku, prečo si nemôžeme kúpiť aj stan, odpovedala, že tieto stany, ktoré mali na výber boli príliš ťažké.

Nahmatala som malý šúľok so šnúrkou. Pritiahla som si ho bližšie k sebe a snažila sa ho dostať z obalu. Po menšom súboji a pár tichých nadávok som ho predsa len rozbalila a roztiahla. Adriána sa pri tom šušťaní trhla. Rýchlo som prestala a ticho sedela. Bez toho, aby čo i len otvorila oči sa otočila na druhý bok. Počkala som, kým opäť začne pravidelne odfukovať a otvorila ten prekliaty spacák.

Nemala som ani poňatia, koľko bolo hodín, no bolo mi to jedno. Zazipsovala som sa v spacáku a snažila sa potichu si ľahnúť, aby som nezobudila Adriánu. Všetko ma bolelo. Najradšej by som teraz šla rovno do sprchy, no sama v tme som si veľmi netrúfala vzďaľovať sa od tábora. Obzvlášť, ak tu bola veľká pravdepodobnosť, že by som sa stratila niekde v lese. Dobre som sa zakutrala a slastne si vzdychla. Ostávalo mi len dúfať, že toto bol najťažší deň a že nič horšie ako tí duchovia nás už neprekvapí. S týmto neškodným želaním som sa ponorila do tvrdého spánku.