Electus - Mesto Rozdelených I.

14. Kapitola

Zobrala som si denník na kolená a pozerala, ako naň dopadol svit mesiaca. Pozrela som sa smerom k oknu. Zahryzla som si do pery. Po chvíľke rozhodovania som predsa len k nemu podišla.

Svetlo z mesiaca odelo les do strieborného hávu. Koruny stromov, cez deň sýto zelené, sa teraz kúpali v mesačnom svite. Pozrela som sa na oblohu. Bola zvláštna. Na nebi tentokrát neboli žiadne hviezdy. Ako keby si ich niekto z oblohy požičal a zabudol vrátiť. Smutne som sa usmiala a pospomínala si na časy, kedy som takto noc čo noc stála pri okne a premýšľala, čo môže byť za múrom.

Jemný vánok mi nadvihol vlasy a odhrnul ich z tváre. Až teraz som si uvedomila, aké som ich mala dlhé. Budem si ich musieť opäť ostrihať. Bol to pre mňa hrozný nezvyk. Keď som bola menšia, mala som ich až po pás. Mama mi ich ráno vždy najmenej dvadsať minút rozčesávala a potom mi z nich robila kadejaké účesy. No potom... Potom všetkom... Mala som ich stále dlhé, to áno. Česala som si ich sama a Nana mi ich sem-tam dala do nejakého copu.

No po rokoch, keď som raz len tak prešla popri zrkadle, zarazila som sa a pozornejšie sa doň zadívala. Nemohla som uveriť svojim očiam. Rýchlo som otvorila šuplík a vybrala odtiaľ maminu fotku.

Bola jedna z mála, ktoré mi po nej ostali. Všetky až na pár výnimiek, ktoré som ukryla, dal otec do jednej krabice a niekde ich skryl do skladu. Raz som tú krabicu našla a vybrala z nej jednu fotku. Otec vtedy oslavoval štyridsiatku. Poprosila som Nanu, aby mi kúpila pekný rámček a doň som ju potom vložila. Nikto o tom nevedel. Keď sa skončila oslava a otec sa opäť zavrel v pracovni, prišla som k nemu a dala mu ju v rámčeku. Bola zabalená v baliacom papieri. Nemohol vedieť, čo otvorí...

Ani som nevedela opísať jeho výraz, ktorý sa mu zračil v tvári. V jeho očiach sa odrazu leskli všetky pocity. Prekvapenie, šťastie, zmätok, potom zlosť a na konci všetkého bola láska. Oči mu na malú chvíľku zmäkli. Stratil reč. Nepodarilo sa mu zo seba vysúkať jediné slovko. Jediné, čoho bol v tom momente schopný, bol iba smutný úsmev.

„Oci, to je pre teba! Aby si na ňu nikdy nezabudol..."

Vravela som to tak nevinne a šťastne, že nevedel, čo na to odpovedať.

„Neboj sa, ja nezabúdam. Nikdy," ubezpečil ma vtedy tichým chrapľavým hlasom.

No potom, akoby si zrazu uvedomil, čo urobil. Tvár mu zvážnela. Opäť to bol môj chladný a neprístupný otec s kamennou tvárou, ktorú tak radostne ukazoval všetkým naokolo.

Zobral rámček a položil si ho na stôl. Slovom ďakujem mi dal jasne najavo, že som mala odísť. Už vtedy som chápala, že som to možno robiť nemala. Vedela som, ako veľmi sa dokázal otec nahnevať, nehovoriac o tom, že mama bola vtedy ešte stále veľmi čerstvá, no hlavne bolestná téma, ku ktorej sa nerád vracal. Niežeby sa dnes niečo na tom zmenilo. Mala som ho dokonale prečítaného, preto som vedela, čo sa s ním dialo, a tak som ho radšej, pre pokoj v rodine, poslúchla. Tú fotku však už z toho miesta nikto nikdy nepresunul.

S fotkou v ruke som vtedy kráčala opäť k zrkadlu. Zadívala som sa na svoj odraz a znova na fotku. Vtedy som skoro skolabovala. Neveriacky som pozerala na svoj odraz v zrkadle... Tá podoba bola nespochybniteľná. Až na tie oči, samozrejme. Ešte v ten deň som si ostrihala vlasy a nikdy som nedovolila, aby siahali viac, ako po plecia. Vždy, keď som si ich rozčesala, utekala som k oknu, aby mi ich vietor trochu postrapatil. Ani som nevedela, prečo som to robila. Snáď kvôli otcovi... Možno aj kvôli sebe.

Pomaly sa mi zatvárali oči. Zívajúc som sa donútila odstúpiť od okna a vrátiť sa naspäť do postele. Ešte pred tým som však mamin denník ukryla do vrchného šuplíka na nočnom stolíku. Povyberala som všetky haraburdy, ktoré sa za tie roky tam nakopili a vybrala drevený spod. Bol tam akurát priestor pre jednu tenkú knihu. Jemne som ju tam položila a opäť dala všetko na miesto.

A prečo mňa si tak neukryla?! Veď, ja som predsa dôležitejší ako nejaký obyčajný denník!

„Mýliš sa," ticho som mu odvetila, „a ani nevieš, ako veľmi."

Očakávala som, že po týchto slovách spustí vodopád ostrých námietok, ktoré by mali moje slová hravo vyvrátiť. On však mlčal. Využila som, že som ho nejakým zázrakom prinútila mlčať a zababušila sa do perín.

„Dobrú noc, Ar," povedala som napoly v bezvedomí.

Ani neviem či mi odpovedal, keď som sa úplne podvolila svojím snom.